Na začiatku roka 1939 prekračovali porazení vojaci Španielskej republiky francúzsku hranicu a odovzdávali zbrane pohraničným jednotkám. Medzi puškami rôzneho pôvodu sa objavili tisíce samopalov Erma EMP. Francúzsko, ktoré vlastný moderný samopal stále nemalo v dostatočnom množstve, ich o niekoľko mesiacov neskôr vytiahlo zo skladov a vydalo jednotkám určeným na výpady pred Maginotovou líniou.

Táto epizóda dobre vystihuje celú kariéru EMP. Nemecká zbraň vyvinutá bez istoty domácej objednávky sa stala exportným výrobkom, bojovala v španielskych rukách, poslúžila Francúzom a objavila sa aj v nemeckých policajných či polovojenských útvaroch. Jej príbeh je zároveň komplikovanejší než často opakované tvrdenie, že išlo jednoducho o predchodcu MP 38.

Konštruktér bez veľkej objednávky

Heinrich Vollmer patril ku generácii nemeckých konštruktérov, ktorí po prvej svetovej vojne rozvíjali koncept samopalu napriek obmedzeniam Versaillskej zmluvy. Východiskom bol typ zbrane reprezentovaný MP 18: drevená pažba, rúrkové puzdro záveru a jednoduchý dynamický mechanizmus využívajúci hmotnosť záveru a silu vratnej pružiny.

Vollmer však nevytvoril iba ďalšiu kópiu MP 18. Od roku 1925 postupne skúšal vlastné modely označované VMP. Nemecká armáda ich tajne hodnotila na skúšobnom polygóne Kummersdorf a určitý čas vývoj aj finančne podporovala. Skoré zbrane mali bubnový zásobník na 25 nábojov, perforovaný plášť hlavne a nápadnú prednú rukoväť. Nasledovali úpravy zásobovania, pažby, hlavne aj vnútorného mechanizmu.

Vo VMP 1930 už možno rozoznať podstatnú časť budúceho EMP. Zbraň dostala ľavostranný schránkový zásobník a samostatný teleskopický celok vratnej pružiny. V prednej rukoväti sa pri niektorých prototypoch ukrývala výsuvná jednonohá opierka. Bola technicky zaujímavá, ale pre sériový samopal zbytočne komplikovaná, preto z neskoršieho výrobného modelu zmizla.

Keď hospodárska kríza ukončila štátnu podporu a veľká vojenská zákazka neprichádzala, Vollmer nemal prostriedky na samostatnú sériovú výrobu. Práva na konštrukciu preto na prelome rokov 1930 a 1931 prevzala erfurtská spoločnosť Erfurter Maschinen- und Werkzeugfabrik Berthold Geipel, známa pod skratkou ERMA. Podnik mal výrobné kapacity aj obchodnú sieť, ktoré konštruktérovi chýbali.

Exportný samopal namiesto jednotného modelu

ERMA začala Vollmerovu zbraň ponúkať na začiatku tridsiatych rokov ako EMP, teda Erma Maschinenpistole. V dobových materiáloch a neskoršej literatúre sa objavujú aj názvy MPE, EMP 35 či Erma-Vollmer. Nešlo pritom o jeden nemenný vzor. Výrobca prispôsoboval kaliber, dĺžku hlavne, mieridlá, poistku aj predpažbie požiadavkám zákazníkov.

Najbežnejšie boli zbrane v kalibri 9 × 19 mm Parabellum, no ponuka zahŕňala aj verzie pre náboje 7,65 × 21 mm Parabellum, 7,63 × 25 mm Mauser a podľa niektorých katalógových či zachovaných údajov tiež 9 × 25 mm Mauser Export. Španielske odvodeniny sa neskôr vyrábali pre 9 mm Largo. Rozmanitosť vysvetľuje, prečo sa publikované rozmery EMP často rozchádzajú.

Neistý je aj celkový počet vyrobených kusov. Odborné zdroje uvádzajú približne 10 000 zbraní, inde sa objavuje údaj presahujúci 20 000. Vyššie odhady môžu zahŕňať španielske kópie alebo širšie počítanú rodinu Vollmerových modelov. Bez zachovanej úplnej výrobnej evidencie je rozumnejšie hovoriť o tisícoch exportovaných kusov než predstierať presné číslo.

Jednoduchý princíp, premyslená pružina

EMP pracuje s neuzamknutým dynamickým záverom a strieľa z otvoreného záveru. Po stlačení spúšte sa záver pohne dopredu, vyberie náboj zo zásobníka, zasunie ho do komory a iniciuje zápalku. Tlak spalín potom zatlačí nábojnicu proti záveru, ktorý sa pohne dozadu, nábojnicu vytiahne a vyhodí. Uzamknutie hlavne a záveru tu nie je potrebné; bezpečné časovanie zabezpečuje najmä hmotnosť záveru a odpor pružiny.

Vollmerovým charakteristickým riešením bola vratná pružina vedená v teleskopicky zasúvaných rúrkach. Uzavretý celok chránil pružinu pred nečistotami, udržiaval ju v osi a uľahčoval manipuláciu s mechanizmom pri rozoberaní. Patent na túto koncepciu získal Vollmer v roku 1933. Princíp neskôr prežil v mechanizmoch MP 38 a MP 40, hoci ich vnútorné usporiadanie nemožno označiť za jednoduché prevzatie celého EMP.

Zásobník sa zasúva zľava do šachty mierne naklonenej dopredu a nábojnice sú vyhadzované doprava. Dvojradový zásobník s dvojpolohovým vyústením sa plní jednoduchšie než jednovývodové zásobníky niektorých dobových konkurentov. Bežná kapacita bola 32 nábojov, známe sú aj dvadsaťranové zásobníky.

Volič režimu streľby sa nachádza na pravej strane nad spúšťou. Podľa série a určenia nesie rozdielne písmená, zbraň však spravidla umožňuje jednotlivé rany aj dávku. Základné zaistenie predstavuje výrez v puzdre, do ktorého možno zachytiť napínaciu rukoväť so záverom vzadu. Niektoré varianty dostali dodatočnú manuálnu poistku.

Rozoberanie je na dobové pomery rýchle. Kovová zostava puzdra a hlavne sa oddelí od drevenej pažby a následne možno vybrať záver s pružinovým celkom. Záchyt rozoberania umiestnený pri zadnej časti lúčika spúšte však nie je ideálny. Pri nesprávnej manipulácii sa nachádza príliš blízko ruky strelca, čo odborné rozbory uvádzajú ako jednu zo slabín konštrukcie.

Technické údaje typického EMP

• Kaliber: najčastejšie 9 × 19 mm Parabellum; existovali aj ďalšie exportné kalibre
• Mechanizmus: neuzamknutý dynamický záver, streľba z otvoreného záveru
• Režim streľby: jednotlivé rany a dávka
• Celková dĺžka: približne 895 až 950 mm podľa variantu
• Dĺžka hlavne: približne 250 alebo 308 mm
• Hmotnosť bez zásobníka: približne 4,1 až 4,15 kg
• Kapacita zásobníka: 20 alebo 32 nábojov, najčastejšie 32
• Teoretická kadencia: približne 450 až 500 rán za minútu
• Mieridlá: pevné alebo preklopné, pri niektorých verziách tangentné

Tangentné hľadidlá niektorých EMP boli ciachované do vzdialeností, ktoré výrazne prekračovali rozumné bojové možnosti pištoľového náboja. Išlo skôr o dobový zvyk a obchodný prvok než o dôkaz účinnej paľby na stovky metrov.

Španielsko otvorilo cestu do Francúzska

EMP sa vyvážal do viacerých krajín Európy, Ázie a Latinskej Ameriky, jeho najvýraznejším bojiskom sa však stalo Španielsko. Počas občianskej vojny ho získavali republikáni aj nacionalisti. Popri originálnych nemeckých zbraniach vznikali miestne verzie a kópie, čo dnes sťažuje presné určovanie pôvodu jednotlivých exemplárov.

Po páde Katalánska v roku 1939 ustupovali desaťtisíce republikánskych vojakov do Francúzska. Tam boli odzbrojení a ich výzbroj skončila vo francúzskych skladoch. Podľa údajov publikovaných odborníkom Jeanom Huonom bolo použiteľných 3 250 samopalov Vollmer-Erma, ale k dispozícii sa našlo len 1 540 zásobníkov. Nedostatok tejto zdanlivo obyčajnej súčiastky znížil reálne využiteľný počet približne na 700 až 800 zbraní.

Francúzi EMP vydávali najmä oddielom Corps Francs, ktoré vykonávali prieskum, prepady a zajímanie protivníkov v priestore pred opevneniami. Časť dostalo žandárstvo. Provizórny francúzsky návod vznikol 26. decembra 1939 a ďalšie vydanie nasledovalo 6. januára 1940. Z exportného nemeckého samopalu sa tak na krátky čas stala jedna z najpočetnejších zbraní svojej kategórie vo francúzskej službe.

Po víťazstve nacionalistov pokračoval život konštrukcie aj v Španielsku. Arzenál v A Coruñi vyrábal odvodený Modelo 1941/44 v kalibri 9 mm Largo. Španielska verzia sa od nemeckého originálu líšila viacerými detailmi vrátane poistky umiestnenej medzi lúčikom spúšte a prednou rukoväťou. Nemožno ju preto automaticky pokladať za ďalšiu výrobnú sériu nemeckého EMP.

Polícia, SS a zbrane vracajúce sa domov

V Nemecku EMP nezískal postavenie hlavného armádneho samopalu. Objavoval sa však vo výzbroji polície a jednotiek SS, ktorým menšia štandardizácia prekážala menej než pravidelnej armáde. Po obsadení Francúzska sa navyše Nemcom dostali do rúk zbrane, ktoré predtým absolvovali cestu cez Španielsko. Určovanie konkrétneho pôvodu na vojnových fotografiách je preto problematické: vedľa nemeckých originálov mohli slúžiť španielske kópie aj exempláre prevzaté z francúzskych skladov.

Táto spletitá cirkulácia je dôvodom, prečo označenie EMP 35 nie vždy opisuje presne rovnakú zbraň. Zmeny mieridiel, dĺžky hlavne, predpažbia a poistiek mohli byť výrobným variantom, zákazníckou úpravou alebo znakom španielskej produkcie.

Bol EMP priamym predchodcom MP 38?

Odpoveď závisí od toho, či sledujeme konkrétnu zbraň, alebo vývojové riešenia. Sériový EMP s drevenou pažbou, prednou rukoväťou a bočným zásobníkom nebol prototypom MP 38 v bežnom zmysle slova. Medzi nimi stál vzácny EMP 36, známy iba z niekoľkých zachovaných exemplárov.

EMP 36 už priniesol pištoľovú rukoväť, sklopnú kovovú opierku a celkové usporiadanie bližšie k neskoršiemu MP 38. Rozbor exemplára vo Vojenskom historickom ústave v Prahe zároveň ukazuje, že jeho vnútorný mechanizmus bol na jednoduchý dynamický samopal prekvapivo komplikovaný. Výsledný MP 38 skombinoval vonkajšie prvky skúšané firmou ERMA s odlišnými mechanickými riešeniami spájanými aj s vývojom Huga Schmeissera.

Najpevnejšiu spojnicu predstavuje Vollmerov teleskopický vodiaci systém vratnej pružiny a skúsenosti firmy ERMA s rozoberaním a usporiadaním samopalu. EMP teda do rodokmeňa MP 38 patrí, ale nie ako jediný a priamy rodič. Presnejšie je hovoriť o jednej z vývojových vetiev, z ktorej boli prevzaté použiteľné prvky.

Ako pôsobí z pohľadu dnešného strelca

Hmotnosť presahujúca štyri kilogramy je na samopal s pištoľovým nábojom vysoká, no pri dávke pomáha tlmiť pohyb zbrane. Kadencia okolo 500 rán za minútu je príjemne nízka a umožňuje lepšie oddeľovať krátke dávky než pri mnohých ľahších vojnových konštrukciách. Plná drevená pažba poskytuje stabilnú oporu a zbraň sa správa skôr ako krátka karabína než ako kompaktný samopal.

Predná zvislá rukoväť je výrazným ergonomickým prvkom, hoci dlhé puzdro a zásobník vyčnievajúci doľava zväčšujú celkový objem. Streľba z otvoreného záveru zhoršuje presnosť prvej rany, pretože sa pred výstrelom pohne pomerne ťažká hmota. Ovládanie poistky a voliča takisto nezodpovedá dnešným návykom.

Pre zberateľa je zásadná správna identifikácia variantu. Originálne nemecké EMP sú vzácne, zásobníky ešte vzácnejšie a španielske kópie sa môžu na prvý pohľad podobať. Hodnotu exemplára neurčuje iba stav, ale aj značenie, kaliber, typ mieridiel, tvar pažby a doložiteľný pôvod.

Erma EMP nevyhral veľkú nemeckú súťaž ani sa nestal symbolom jednej armády. Jeho význam spočíva v inom druhu úspechu: technicky životaschopná konštrukcia prežila nedostatok domáceho záujmu, našla zahraničných kupcov a opakovane sa objavila tam, kde štátom chýbali modernejšie zbrane. Vollmerov teleskopický pružinový celok navyše pokračoval v samopaloch, ktoré EMP zatienili. Pod cudzími vlajkami tak bojovala zbraň, ktorej najtrvalejšie dedičstvo zostalo ukryté vo vnútri záveru.