Na začiatku zimnej vojny malo Fínsko približne 4 000 samopalov Suomi KP/-31. Nebolo ich dosť na vytvorenie mýtu o celých práporoch vyzbrojených automatickými zbraňami, ako niekedy tvrdila sovietska propaganda. V rukách skúsených vojakov však poskytovali presne tú palebnú prevahu, ktorú si boj v lesoch, zákopoch a na krátku vzdialenosť vyžadoval.

Suomi pritom nevznikol ako lacná vojnová zbraň. Bol produktom medzivojnového uvažovania, podľa ktorého má byť samopal robustný, presný a vyrobený takmer s puškárskou starostlivosťou. Táto filozofia priniesla mimoriadne vydarenú konštrukciu, ale zároveň určila jej najväčšiu slabinu: KP/-31 sa nedal chrliť z tovární tak ľahko ako neskorší PPŠ-41 alebo PPS-43.

Zbrojár samouk proti drahému Bergmannu

Aimo Johannes Lahti sa narodil v roku 1896 a k vývoju zbraní sa nedostal cez univerzitné štúdium, ale cez praktickú prácu vojenského zbrojára. V júni 1921 nastúpil ako zbrojár k pluku Keski-Suomi. Tam sa stretol aj so samopalmi Bergmann, ktoré Fínsko používalo v obmedzených počtoch.

Bergmann bol drahý a Lahti nebol presvedčený ani o jeho technických vlastnostiach. Najskôr si nechal vyrobiť približne tridsaťcentimetrový pokusný model v kalibri 7,65 mm Browning. V roku 1922 nasledoval plnohodnotný prototyp M/22 v kalibri 7,65 × 21 mm Parabellum. Hoci ešte nebol pripravený na sériovú výrobu, potvrdil funkčnosť základnej koncepcie.

Lahti spolupracoval najmä s dôstojníkom Yrjö Koskinenom. Spoločne s kapitánom V. Korpelom a poručíkom L. Boyer-Spoofom založili v roku 1924 spoločnosť Konepistooliosakeyhtiö, ktorá mala zabezpečiť patentovú ochranu a výrobu samopalu. Výsledkom prvej výrobnej etapy bol Suomi M/26. Používal náboj 7,65 × 21 mm a nápadne zahnutý zásobník na 36 nábojov, ale problémy s podávaním a nedostatočne pevná pažba Lahtiho neuspokojili.

Rozhodujúci krok prišiel okolo roku 1930. Práva na výrobu získala spoločnosť Tikkakoski, ktorá už mala skúsenosti s výrobou hlavní a ďalších zbrojných súčiastok. Lahti prepracoval zbraň pre náboj 9 × 19 mm Parabellum, odstránil priestor pred záverom, v ktorom sa mohol náboj pri podávaní vzpriečiť, spevnil konštrukciu a pripravil nový systém zásobovania. V októbri 1931 fínska armáda objednala prvých sto kusov.

Jednoduchý princíp v mimoriadne precíznom vyhotovení

Mechanicky je KP/-31 samopal s neuzamknutým dynamickým záverom, ktorý strieľa z otvoreného záveru. Po stlačení spúšte sa približne 450-gramový záver pohne dopredu, vysunie náboj zo zásobníka a pevný zápalník odpáli zápalku. Hlaveň sa so záverom mechanicky neuzamyká; otvorenie spomaľuje zotrvačnosť záveru, odpor vratnej pružiny a krátkodobo aj jeho pohyb vpred pri iniciácii náboja.

Nezvyčajný prvok sa ukrýva v tesne opracovanom puzdre. Záver v ňom pracuje podobne ako piest a v zadnej uzatváracej matici je ventil regulujúci prúdenie vzduchu. Pri pohybe záveru dozadu vzniká pretlak, pri jeho návrate podtlak. Pneumatický účinok tlmí pohyb mechanizmu a pomáha držať kadenciu v použiteľných medziach. Systém však vyžadoval veľmi presné opracovanie puzdra, záveru a zadného uzáveru.

Napínacia rukoväť je umiestnená vzadu pod puzdrom a pri streľbe sa nepohybuje. Prepínač prechádza prednou časťou lúčika spúšte a ponúka zaistenie, jednotlivé rany a automatickú streľbu. Mieridlá sú na pomery samopalu prepracované; hľadie je nastaviteľné až do optimistických 500 metrov, hoci skutočne účinná vzdialenosť bola podstatne kratšia.

Technické parametre Suomi KP/-31

• Kaliber: 9 × 19 mm Parabellum
• Princíp činnosti: neuzamknutý dynamický záver s pneumatickým tlmením
• Režim streľby: jednotlivé rany a automatická streľba z otvoreného záveru
• Dĺžka: 870 mm; verzia SJR s úsťovou brzdou približne 925 mm
• Dĺžka hlavne: 314 mm
• Hmotnosť: približne 4,72 kg bez zásobníka; verzia SJR približne 4,9 kg
• Teoretická kadencia: približne 900 rán za minútu, podľa streliva a nastavenia mechanizmu
• Úsťová rýchlosť: približne 400 až 415 m/s s fínskym vojenským strelivom
• Zásobníky: schránkové na 20 a 50 nábojov, bubnové na 40 a nominálne 72 nábojov; po vojne aj schránkový zásobník na 36 nábojov
• Výroba: približne 80 000 kusov v rokoch 1931 až 1953

Hlaveň, ktorú bolo možné vymeniť počas boja

Najvýraznejším znakom Suomi je perforovaný plášť hlavne. Jeho uzáver umožňuje plášť aj hlaveň rýchlo uvoľniť bez zdĺhavého rozoberania zbrane. Fínske dodávky preto často zahŕňali náhradnú hlaveň nastrelenú tak, aby mala podobný bod zásahu ako hlavná.

Takéto riešenie dávalo zmysel pri dlhej automatickej paľbe. Samopal sa síce nemal stať plnohodnotnou náhradou ľahkého guľometu, no vysoká kadencia a veľkokapacitný zásobník zvádzali k intenzívnemu použitiu. Možnosť rýchlo vymeniť prehriatu hlaveň bola na samopale nezvyčajná a zároveň prezrádzala, ako vážne Fíni chápali jeho úlohu v družstve.

Presnosť a životnosť však neboli zadarmo. Puzdro záveru sa vyrábalo obrábaním pevného oceľového výkovku a súčiastky sa dôkladne lícovali. Zbraň mala pevnú drevenú pažbu a veľké množstvo materiálu, ktorý neskoršie vojnové samopaly nahradili výliskami a zvarmi. Výsledok pôsobí skôr ako kompaktná automatická karabína než ako úsporný samopal z obdobia totálnej vojny.

Od nevydareného bubna k 70 nábojom

Prvé zásobníky neboli bezproblémové. Dvadsaťranový schránkový zásobník bol spoľahlivý iba vtedy, keď sa nenaplnil na svoju konštrukčnú kapacitu približne 25 nábojov. Štyridsaťranový bubon bol ťažký, drahý a nepohodlne sa plnil. Jeho výroba sa skončila ešte pred druhou svetovou vojnou.

Ikonickým sa stal až bubon spojený s menom Yrjö Koskinena, zavedený v druhej polovici tridsiatych rokov. Zmestilo sa doň 72 nábojov, fínska armáda ho však označovala ako 70-ranový a zvyčajne ho plnila sedemdesiatimi, čo zvyšovalo spoľahlivosť. Prázdny vážil približne 870 gramov a plný asi 1,48 kilogramu. Z KP/-31 tak urobil zbraň s hmotnosťou presahujúcou šesť kilogramov.

Bubon fungoval dobre, ale zle sa prenášal a jeho plnenie vyžadovalo čas. Fínska armáda navyše nemala univerzálne puzdrá, ktoré by elegantne vyriešili nosenie viacerých bubnov. Vojaci používali remene, háky, chlebníky či brašne pôvodne určené na inú výstroj.

Počas pokračovacej vojny sa používal aj štvorradový päťdesiatranný zásobník prezývaný „rakva“. Bol kompaktnejší než bubon, ale bez plničky sa napĺňal ťažko a nepatril k najspoľahlivejším. Najpraktickejším riešením sa napokon ukázal jednoduchý švédsky zásobník na 36 nábojov, zavedený vo Fínsku až v päťdesiatych rokoch.

Zimná vojna zmenila spôsob použitia samopalu

Fínske predvojnové predpisy vnímali samopal prevažne ako prostriedok na zvýšenie palebnej sily družstva pri manévri. V prípade potreby mohol dočasne zastúpiť ľahký guľomet, ale nebol jeho plánovanou náhradou. Bojové skúsenosti ukázali, že najlepšie výsledky dosahoval ako individuálna zbraň schopného a agresívneho strelca.

V lesnom teréne sa veľká časť stretov odohrávala na vzdialenosti, pri ktorej mala pištoľová munícia stále dostatočný účinok. Krátka dávka vypálená spoza stromu alebo do boku presúvajúcej sa kolóny mohla rozhodnúť skôr, než strelci s opakovacími puškami stihli odpovedať. Dlhá hlaveň, hmotnosť zbrane a kvalitná pažba zároveň umožňovali presnejšiu jednotlivú streľbu, než bolo pri mnohých vtedajších samopaloch obvyklé.

Po zimnej vojne dostalo fínske strelecké družstvo ľahký guľomet aj samopal. Na jeseň 1942 už výroba umožnila širšie zavádzanie KP/-31 a do konca roka 1943 mohli byť družstvá vybavené dvoma kusmi. Uvažovalo sa aj o treťom, ale vojna sa skončila skôr, než sa tento zámer podarilo plošne uskutočniť. V júni 1944 používali fínske ozbrojené sily vyše 52 600 samopalov Suomi.

Výborná zbraň, nevhodná pre lacnú masovú výrobu

Tikkakoski počas pokračovacej vojny vyrábal približne 1 400 až 1 500 kusov mesačne. Na fínske podmienky išlo o pozoruhodný výkon, ktorý si vyžiadal rozšírenie továrne zo 226 pracovníkov v roku 1938 na 963 v roku 1943. V porovnaní so sovietskou výrobou lisovaných samopalov však zostával tento proces pomalý.

Fíni si problém uvedomovali. Lahti počas vojny navrhol zjednodušený M/42, ale ten zostal pri prototypoch. V roku 1944 sa objavil KP m/44, konštrukčne odvodený od sovietskeho PPS-43 a prispôsobený fínskym zásobníkom. Ironicky tak krajina, ktorej precízny samopal ovplyvnil sovietske uvažovanie, nakoniec prevzala sovietsku školu lacnej lisovanej výroby.

Od roku 1943 dostávali vojenské KP/-31 úsťovú brzdu a označenie SJR, odvodené od fínskeho slova suujarru. Predĺžila zbraň približne o 55 milimetrov a zvýšila jej hmotnosť. Lahti so zmenou nesúhlasil; podľa jeho názoru znižovala úsťovú rýchlosť a zhoršovala spoľahlivosť.

Čo Sovieti skutočne prevzali

Tvrdenie, že Červená armáda po zimnej vojne jednoducho skopírovala Suomi a vytvorila PPŠ-41, je príťažlivé, ale nepresné. Sovietsky PPD-34 existoval už od polovice tridsiatych rokov a koncepčne vychádzal skôr zo všeobecnej línie európskych samopalov odvodených od Bergmannu. Sovieti teda nepotrebovali fínsku zbraň na to, aby objavili samotný princíp samopalu.

Zimná vojna však zásadne zmenila ich postoj k jeho významu. Výroba PPD, ktorú pred vojnou obmedzili, bola urýchlene obnovená. PPD-40 dostal bubon silne inšpirovaný fínskym zásobníkom, upravený pre náboj 7,62 × 25 mm Tokarev a sovietsku zásobníkovú šachtu. Bubnový zásobník potom prešiel aj na PPŠ-41.

Špaginov PPŠ-41 bol z výrobného hľadiska opakom Suomi. Využíval lisované a zvárané diely a bol navrhnutý pre masovú produkciu v podmienkach vojny. Od fínskej zbrane prevzal najmä lekciu: samopal s veľkou zásobou munície je v rukách pechoty mimoriadne účinný na krátku vzdialenosť. Vnútornou konštrukciou, technológiou výroby ani usporiadaním mechanizmu však nebol kópiou KP/-31.

Od Švédska po Švajčiarsko

Suomi sa vyrábal v licencii vo Švédsku, Dánsku a Švajčiarsku. Švédska spoločnosť Husqvarna najskôr vyrábala model m/37 pre náboj 9 × 20 mm Browning Long a neskôr m/37-39 v kalibri 9 × 19 mm. Ten mal kratšiu hlaveň, ľahšiu konštrukciu a päťdesiatranný zásobník. Celková výroba švédskej verzie m/37-39 dosiahla približne 35 000 kusov.

V okupovanom Dánsku vzniklo najmenej 1 400 samopalov M/41. Švajčiarsko najprv doviezlo fínske zbrane ako Mp.43 a následne začalo v Hispano-Suiza licenčne vyrábať mierne upravený Mp.43/44. Odhady hovoria približne o 22 500 kusoch.

Menšie množstvá KP/-31 sa dostali do Estónska, Poľska, Španielska, Nemecka, Chorvátska a ďalších krajín. Poľská polícia nakúpila pred vojnou približne 250 kusov. Niekoľko zbraní pravdepodobne zasiahlo už do vojny o Chaco v rokoch 1932 až 1935, hoci podrobnosti o ich počte a bojovom použití zostávajú nejasné.

Suomi z pohľadu dnešného strelca

Hmotnosť, ktorá bola pre vojaka na pochode nevýhodou, robí z KP/-31 pri streľbe veľmi pokojný samopal. Pevná pažba, dlhá zámerná a 314-milimetrová hlaveň podporujú dobré výsledky pri jednotlivých ranách. Pri automatickej streľbe zostáva zdvih zvládnuteľný, hoci kadencia okolo 900 rán za minútu vyžaduje disciplinovanú prácu so spúšťou.

Prvá rana vystrelená z otvoreného záveru nemôže mať pokoj mechanizmu modernej karabíny strieľajúcej zo zatvoreného záveru. Pohyb ťažkého záveru tesne pred výstrelom narúša zamierenie. Suomi tento nedostatok zmierňuje hmotnosťou, ergonómiou a kvalitným spracovaním. Dobové továrenské preberacie skúšky aj neskoršie strelecké hodnotenia preto opisujú na samopal nadpriemernú presnosť.

Najslabším článkom používateľského komfortu zostávajú zásobníky. Plný bubon je ťažký, neskladný a pomaly sa dopĺňa. Päťdesiatranná „rakva“ potrebuje plničku. Jednoduchý 36-ranový zásobník je praktickejší, ale patrí až k povojnovej podobe systému.

KP/-31 predstavuje vrchol prvej generácie samopalov: oceľový, presne obrábaný a navrhnutý bez výrazného tlaku na úsporu práce. Ako zbraň je mimoriadne vydarený. Ako model pre vojnovú ekonomiku už menej. Jeho najväčší historický vplyv preto nespočíva v tom, že by ho Sovieti celý skopírovali, ale v dôkaze, že samopal môže byť jednou z hlavných pechotných zbraní. Červená armáda si túto lekciu osvojila a následne ju uplatnila v rozsahu, aký si fínska továreň Tikkakoski nemohla dovoliť.