Páka pod hlavňou: Colt-Browning M1895 otvoril éru plynových guľometov

Historické zbrane

Páka pod hlavňou: Colt-Browning M1895 otvoril éru plynových guľometov

Perex
Guľomet Colt-Browning M1895 poháňala nápadná páka, ktorá sa pri každom výstrele prehnala oblúkom pod hlavňou. Nezvyčajný mechanizmus priniesol obmedzenia, no zároveň dokázal, že prachové plyny môžu spoľahlivo poháňať plnohodnotnú automatickú zbraň.
Hlavný obrázok
Colt-Browning M1895
Obsah

Obsluha nemohla položiť guľomet príliš nízko. Pod prednou časťou hlavne totiž potrebovala voľný priestor páka, ktorá po výstrele prudko klesla a otočila sa dozadu v oblúku približne 170 stupňov. Ak narazila do mäkkej pôdy, vyhĺbila v nej jamku. Ak narazila do pevnej prekážky, zbraň sa zastavila.

Odtiaľ pochádza prezývka potato digger, teda vyorávač zemiakov. Vtipné pomenovanie však zatienilo podstatnejšiu skutočnosť: Colt-Browning Model 1895 bol prvým komerčne úspešným guľometom, ktorého automatiku poháňali plyny odobraté z hlavne. V období, keď Maxim staval na spätnom ráze a vodnom chladení, ponúkol John Moses Browning ľahšiu, vzduchom chladenú alternatívu.

Od pohybujúcej sa trávy k automatickej zbrani

Podľa tradičného príbehu si Browning v roku 1889 pri streľbe v mokradiach pri Veľkom soľnom jazere všimol, ako úsťový tlak rozhýbal steblá pred hlavňou. Energiu dovtedy vnímanú najmä ako vedľajší účinok výstrelu sa rozhodol zachytiť a použiť na ovládanie mechanizmu zbrane.

Legenda býva v rôznych podaniach prikrášlená, no patentová chronológia potvrdzuje, že John a jeho brat Matthew Browningovci v tom čase skutočne pracovali na automatickej puške poháňanej plynmi. Ich riešenie bolo patentované v marci 1892. Samostatný patent Johna Browninga na zdokonalený plynový guľomet nasledoval 20. augusta 1895.

Browning nebol osamelým vynálezcom s jedným šťastným nápadom. Rodinná dielňa v Ogdene vyrábala zbrane a jeho opakovacie pušky už pre Winchester znamenali obchodný úspech. Pri automatickom guľomete však našiel partnera v spoločnosti Colt z Hartfordu, ktorá mala výrobné kapacity, vojenské kontakty aj skúsenosti s predajom zbraní zahraničným zákazníkom.

Americké námorníctvo skúšalo Browningovu konštrukciu už v roku 1893. Colt ju následne upravil pre služobné náboje 6 mm Lee Navy a .30-40 Krag a v roku 1895 uviedol ako Colt Automatic Gun Model 1895. Americká armáda zbraň hodnotila, ale formálne ju neprijala ako svoj štandardný guľomet. Námorníctvo bolo ústretovejšie: prvé kusy objednalo pre lode, výsadkové oddiely a námornú pechotu.

Automatická pákovka otočená naruby

Konštrukcia M1895 prezrádza Browningove skúsenosti s puškami ovládanými spodnou pákou. Namiesto ruky strelca však páku rozhýbali spaliny. V blízkosti ústia bol na spodnej strane hlavne otvor, ktorým po prechode strely unikla časť plynov. Tie zatlačili na piest spojený s dlhou pákou pod hlavňou.

Páka sa otočila nadol a dozadu. Prostredníctvom spojovacieho mechanizmu odomkla a otvorila záver, vytiahla vystrelenú nábojnicu, napla bicie ústrojenstvo a pripravila ďalší náboj z pásu. Vratná pružina potom hnacie časti vrátila dopredu, nový náboj sa zdvihol na podávači, zasunul do komory a záver sa uzamkol.

Pás sa posúval pomocou ozubeného podávacieho kolesa. Náboje prichádzali z ľavej strany, spravidla z látkového pásu uloženého v drevenej schránke pripevnenej k lafete. Zbraň strieľala zo zatvoreného záveru. To prospievalo presnosti prvého výstrelu a neskôr umožnilo aj synchronizáciu leteckých verzií, zároveň však pri silne zahriatej komore zvyšovalo riziko samovoľného odpálenia náboja.

Dobový britský manuál pre Model 1914 uvádza ešte jednu menej známu zvláštnosť. Pohyblivé kladivko súčasne pracovalo ako piest malej vzduchovej pumpy, ktorá po vyhodení nábojnice vháňala prúd vzduchu do komory a vývrtu. Malo tak pomáhať odstraňovať zvyšky po výstrele. Išlo o nápadité, hoci nie plnohodnotné riešenie tepelného a chemického namáhania pri automatickej paľbe.

Parametre sa menili s kalibrom aj verziou

M1895 vznikal v mnohých vyhotoveniach, preto sa rozmery, hmotnosť a kadencia v prameňoch líšia. Ľahký námorný model v kalibri 6 mm Lee mal iné hodnoty než neskorší britský Model 1914 v náboji .303 British. Nasledujúce údaje zodpovedajú najmä rozšírenej konfigurácii M1895/1914:

  • Princíp činnosti: odber prachových plynov z hlavne, výkyvná plynová páka
  • Chladenie: vzduchom; Model 1914 dostal rebrovanú vymeniteľnú hlaveň
  • Spôsob streľby: automatická paľba zo zatvoreného záveru
  • Podávanie: látkový pás, zvyčajne na 250 nábojov, vedený zľava
  • Kalibre: okrem iných 6 mm Lee Navy, .30-40 Krag, .30-06 Springfield, .303 British, 7 × 57 mm Mauser, 7,62 × 54 mm R a 6,5 × 52 mm Carcano
  • Dĺžka zbrane: približne 1 041 mm
  • Dĺžka hlavne: približne 711 mm
  • Hmotnosť: podľa verzie približne 10 až 16 kg bez lafety; britský manuál pre Model 1914 uvádza 35 libier, teda 15,9 kg
  • Hmotnosť trojnožky: pri britskom vyhotovení približne 26 kg
  • Teoretická kadencia: spravidla 400 až 500 rán za minútu
  • Mieridlá: mechanické, pri jednotlivých verziách odstupňované približne do 2 000 yardov a viac

Pôvodný Model 1895 mal hladkú, masívnu hlaveň, ktorú v poľných podmienkach nebolo možné rýchlo vymeniť. Modernizovaný Model 1914 dostal výrazné chladiace rebrá a ľahšie vymeniteľnú hlaveň. Základná koncepcia vrátane kývavej páky však zostala zachovaná.

Kuba ukázala potenciál, armádne skúšky limity

Prvé známe americké bojové nasadenie prišlo počas španielsko-americkej vojny. V júni 1898 vzala námorná pechota tri guľomety M1895 v kalibri 6 mm Lee k prameňu Cuzco na Kube. Vysoká palebná sila relatívne ľahkých zbraní sa v členitom teréne osvedčila a Colt sa stal súčasťou výzbroje ďalších amerických operácií v Číne, na Filipínach a neskôr pri obsadení Veracruzu v roku 1914.

Skúsenosti však neboli jednotné. Dva guľomety v kalibri 7 × 57 mm získali počas kubánskej kampane aj Rooseveltovi Rough Riders. Theodore Roosevelt ich považoval za chúlostivé a náchylné na poruchy. Americká námorná pechota ich naopak hodnotila podstatne priaznivejšie. Rozdiel mohol vyplývať zo stavu konkrétnych zbraní, kvality munície, pásov, lafiet aj úrovne vycvičenia obsluhy.

Porovnávacie skúšky americkej armády z roku 1904 pomenovali hlavný problém presne. Colt a vodou chladený Vickers dosahovali na 500 a 1 000 yardov porovnateľnú presnosť, Coltova lafeta však bola menej stabilná. Ešte výraznejší bol rozdiel vo vytrvalosti. Po niekoľkých stovkách rán sťažovalo sálajúce teplo mierenie, prehrievala sa ovládacia páka a pri dlhej súvislej paľbe mohol náboj ponechaný v horúcej komore samovoľne vystreliť. Skúšky kritizovali aj krehké muničné debny a uvoľňovanie nábojov z látkových pásov počas presunov.

M1895 teda nebol ľahším Maximom bez nevýhod. Jeho vzduchové chladenie ušetrilo vodný plášť, hadice aj kondenzátor, ale vyžadovalo rozumne dávkovanú paľbu. Kývavá páka navyše vynucovala vyššiu polohu zbrane a obmedzovala jej použitie za veľmi nízkým krytom.

Kanadský guľomet pre pohyblivú vojnu

Práve nižšia hmotnosť oslovila jazdecké a mobilné jednotky. Počas druhej búrskej vojny používali kanadské oddiely Colty v náboji .303 British namiesto ťažších Maximov. Guľomet sa dal sňať z ľahkej kolesovej lafety a odviezť na sedle. Pri Leliefonteine 7. novembra 1900 pomáhal kryť ústup kanadských dragúnov a stal sa súčasťou príbehu seržanta Edwarda Hollanda, neskoršieho nositeľa Viktóriinho kríža.

Kanada si zbraň ponechala a s Coltmi vstúpila aj do prvej svetovej vojny. V podmienkach zákopovej vojny sa však výhoda mobility zmenšila a prevahu získali vodou chladené Vickersy, schopné dlhodobej paľby. Napriek tomu niektorí kanadskí guľometníci oceňovali Colt pre nízku kadenciu, malý vertikálny rozptyl a možnosť vystreľovať veľmi krátke dávky.

Vojnový nedostatok automatických zbraní priniesol ďalšie objednávky. Rusko nakúpilo tisíce guľometov v náboji 7,62 × 54 mm R, Taliansko používalo verzie v kalibri 6,5 mm Carcano a zbrane sa dostali aj do Belgicka či Latinskej Ameriky. Colt v roku 1916 prenechal výrobné zariadenia a práva spoločnosti Marlin-Rockwell, ktorá pokračovala v plnení kontraktov a konštrukciu ďalej upravovala.

Ako pôsobí na dnešného strelca

Z dnešného pohľadu je M1895 nezvyčajne pokojne strieľajúci stojanový guľomet svojej generácie. Kadencia okolo 400 až 450 rán za minútu je čitateľná, jednotlivé cykly mechanizmu sa dajú zreteľne vnímať a zatvorený záver spolu s dlhou hlavňou vytvára predpoklady na dobrú presnosť prvého výstrelu. Pevné usadenie na dobovej lafete však rozhoduje viac než samotná zbraň.

Obsluha musí rešpektovať priestor pod hlavňou, správne napnutie pásu a teplotu komory. Oproti neskorším guľometom je manipulácia s ručne rozkývanou plynovou pákou neobvyklá a pri zahriatej zbrani nepríjemná. Model 1914 zlepšil výmenu hlavne, no neodstránil potrebu disciplinovaných dávok.

Pre zberateľa je Colt-Browning náročný predmet. Originálnych kusov zostalo málo, zachované zbrane bývajú upravené na iný kaliber alebo poskladané z dielov viacerých verzií. Pri určovaní pôvodu treba sledovať výrobné značenie, typ hlavne, mieridlá, lafetu a rozdiely medzi produkciou Colt a neskoršími zbraňami Marlin. Na fotografiách sa totiž pod označením M1895 často objavujú práve vojnové deriváty.

Dôležitejší ako jeho prezývka

Výkyvná páka nemala veľkú budúcnosť. Vyžadovala voľný priestor, komplikovala nízke uloženie zbrane a Marlin ju pri leteckom modeli nahradil priamočiarym plynovým piestom. Ani Browning pri ďalších konštrukciách netrval na pôvodnom usporiadaní. BAR využil konvenčnejší plynový mechanizmus, zatiaľ čo guľomety M1917, M1919 a M2 pracovali s krátkym záklzom hlavne.

Vplyv M1895 preto nespočíva v slepom kopírovaní jeho súčiastok. Ukázal, že odber plynov môže spoľahlivo zabezpečiť odomknutie, extrakciu, podanie aj opätovné uzamknutie pásom zásobovaného guľometu. Colt-Browning sa ocitol medzi dvoma obdobiami: ešte niesol mechanickú logiku pákových pušiek 19. storočia, ale energiu už získaval spôsobom, ktorý ovládol veľkú časť automatických zbraní 20. storočia.

Prezývka potato digger presne vystihuje jeho najviditeľnejšiu slabinu. Historický význam zbrane je však podstatne väčší než jamka, ktorú dokázala vyhĺbiť pod vlastnou hlavňou.