Keď sa zásobník sklopil dopredu a jeho šachta zmizla v drevenom predpažbí, Király 39M mohol na prvý pohľad pripomínať bežnú vojenskú karabínu. Mal dlhú hlaveň, plnú pažbu, nastaviteľné mieridlá a dokonca možnosť nasadiť bodák. Až po vyklopení 40-ranového zásobníka sa ukázalo, že ide o samopal – hoci rozmermi, výkonom streliva aj ambíciami stál na okraji svojej kategórie.

Táto neobvyklá kombinácia nevznikla samoúčelne. Konštrukcia odrážala neistotu medzivojnových armád, ktoré ešte len hľadali správne miesto pre automatickú zbraň na pištoľový náboj. Maďarské ozbrojené zložky chceli účinnejšiu a presnejšiu alternatívu ku krátkym samopalom, no zároveň zbraň, ktorá by si zachovala vzhľad, ovládanie a autoritu služobnej pušky.

Delostrelec, konštruktér a švajčiarska škola

Pál Király sa narodil v Budapešti v roku 1880 a v roku 1902 získal vzdelanie strojného inžiniera. Po dôstojníckej príprave slúžil pri delostrelectve rakúsko-uhorskej armády a prvý patent na samonabíjaciu pištoľ si prihlásil už v roku 1910. Prvú svetovú vojnu končil v hodnosti delostreleckého kapitána, následne sa naplno venoval konštrukcii zbraní.

Zásadnú etapu jeho kariéry predstavovalo pôsobenie vo Švajčiarsku. V továrni Schweizerische Industrie Gesellschaft v Neuhausene pracoval v oddelení automatických zbraní vedenom Gotthardom Endom. Spolupracoval na ľahkom guľomete KE7 a na ďalších projektoch, pričom sa špecializoval najmä na záverové a podávacie mechanizmy.

Švajčiarsku skúsenosť neskôr jasne prezrádzala aj silueta 39M. Jej predchodcov treba hľadať v rodine samopalov SIG MKMO a MKMS, ktoré mali drevenú pažbu, dlhú hlaveň a sklopnú zásobníkovú šachtu. Maďarská zbraň však nebola jednoduchou kópiou. Király spolu s Józsefom Kucherom prepracoval predovšetkým záver, aby dokázal bezpečne zvládnuť výkonnejšie strelivo bez neúmerne ťažkého pohyblivého mechanizmu.

Po návrate do Maďarska pôsobil Király v budapeštianskej spoločnosti Danuvia. Tá patrila k menším, ale technicky vyspelým podnikom zapojeným do obnovy maďarskej zbrojnej výroby, ktorú po prvej svetovej vojne obmedzovali mierové podmienky. V tridsiatych rokoch tu Király navrhoval pištole, samonabíjacie pušky aj ľahké automatické zbrane. Do významnej sériovej výroby sa napokon dostali práve samopaly nesúce jeho meno.

Pre políciu, žandárstvo a armádu

Impulzom k vývoju boli požiadavky maďarskej polície a žandárstva. Dobové predstavy o služobnej zbrani neboli založené iba na balistike. Dlhá pušková silueta mala podporovať autoritu ozbrojeného príslušníka a zároveň zachovať návyky získané pri opakovacích puškách. Odtiaľ pochádza plná drevená pažba, dlhé predpažbie aj možnosť nasadiť bodák používaný s maďarskou puškou 35M.

Maďarský Inštitút vojenskej techniky začal v druhej polovici tridsiatych rokov porovnávať európske samopaly a postupne prehodnotil dovtedajší názor, že sú vhodné najmä pre policajné úlohy. Királyho konštrukcia úspešne prešla skúškami a Danuvia ju na konci roka 1938 ponúkla armáde. Po úpravách a vojskových skúškach bola 11. septembra 1939 zavedená ako 39M géppisztoly.

Prvé objednávky ešte nezodpovedali neskoršiemu vojnovému dopytu. Ministerstvo obrany objednalo v marci 1940 sériu 1 566 kusov, príprava výroby sa však preťahovala. Danuvia musela zabezpečiť obrábacie stroje, materiál aj sieť subdodávateľov bez toho, aby zastavila ostatné zbrojné programy. Sériové dodávky preto prišli neskôr, než armáda očakávala.

Keď sa v roku 1942 mobilizovala 2. maďarská armáda, domácich samopalov nebolo dosť. Výzbroj muselo doplniť približne 5 000 nemeckých MP 40. Budapešť napriek tomu na vlastnú konštrukciu nerezignovala a objednávky prudko zvýšila. Archívne práce uvádzajú, že do ukončenia výroby základného modelu na jar 1944 armáda prevzala približne 13 300 kusov 39M. V literatúre sa objavujú aj nižšie počty, pretože objednané, dokončené a skutočne prevzaté zbrane sa v dobových záznamoch nie vždy prekrývajú.

Prečo potreboval pákovo oneskorený záver

Väčšina samopalov druhej svetovej vojny používala jednoduchý neuzamknutý záver. Tlak nábojových plynov tlačil cez dno nábojnice priamo na ťažký záver, ktorého zotrvačnosť spolu s vratnou pružinou udržala nábojovú komoru dostatočne dlho zatvorenú. Takéto riešenie bolo lacné a spoľahlivé, pri výkonnejšom strelive však vyžadovalo väčšiu hmotnosť záveru alebo dlhší zdvih.

Király 39M strieľal nábojom 9 × 25 mm Mauser Export, nie bežným 9 × 19 mm Parabellum. Dlhšia nábojnica poskytovala priestor pre väčšiu prachovú náplň a dobové laboratórne údaje uvádzali úsťovú rýchlosť približne 450 až 455 m/s. Pre samopal s relatívne ľahkým záverom to predstavovalo náročnejší režim než pri štandardnom náboji Parabellum.

Király preto použil dvojdielny, pákovo oneskorený záver. Predná časť nesúca čelo záveru bola spojená s pákou, ktorá sa v zatvorenej polohe opierala o puzdro záveru a súčasne pôsobila na zadnú časť mechanizmu. Po výstrele sa predná časť začala pohybovať dozadu, no páka nútila zadnú časť zrýchliť vo väčšom pomere. Časť energie sa tak spotrebovala na rýchlejší pohyb zadného dielu a otváranie nábojovej komory sa v rozhodujúcom okamihu spomalilo.

Nešlo o pevné uzamknutie. Obe časti sa po prekonaní krátkej oneskorovacej fázy pohybovali dozadu spoločne a dokončili vyhodenie nábojnice i natiahnutie vratnej pružiny. Zbraň strieľala z otvoreného záveru, jednotlivo alebo dávkou. Mechanizmus umožnil udržať hmotnosť prijateľnú, cenou však bola vyššia výrobná náročnosť a citlivosť na kvalitu materiálu.

Práve materiál sa počas vojny stal slabým miestom. Archívne dokumenty zaznamenávajú praskanie súčastí záveru po použití menej kvalitnej uhlíkovej ocele. Objavili sa tiež problémy s podávaním, ktoré viedli k úpravám zásobníka, vyhadzovača aj laborácie streliva. Obraz bezchybného samopalu spoľahlivo fungujúceho za každých podmienok preto treba brať s rezervou. Základná koncepcia bola pokroková, sériová výroba v podmienkach nedostatku však nedosahovala vždy rovnakú úroveň.

Technické parametre Danuvia 39M

• Kaliber: 9 × 25 mm Mauser Export, maďarské označenie 39M
• Princíp činnosti: pákovo oneskorený spätný pohyb dvojdielneho záveru
• Režim streľby: jednotlivé výstrely a dávka, streľba z otvoreného záveru
• Celková dĺžka: približne 1 046 až 1 048 mm
• Dĺžka hlavne: približne 500 mm
• Hmotnosť: približne 3,7 kg bez zásobníka, okolo 4,15 kg nabitá
• Zásobník: odnímateľný dvojradový schránkový, 40 nábojov
• Teoretická kadencia: približne 730 až 780 rán za minútu
• Nominálna úsťová rýchlosť: približne 450 až 455 m/s podľa laborácie
• Mieridlá: mechanické, nastaviteľné približne od 50 do 600 metrov
• Pažba: pevná drevená, pri 39/A M bočne sklopná

Zásobník, ktorý sa stratil v predpažbí

Najviditeľnejším konštrukčným prvkom bola sklopná zásobníková šachta. Po stlačení poistky ju strelec otočil dopredu spolu so zásobníkom, ktorý sa uložil do vybrania v drevenom predpažbí. Otvor bolo možné prekryť posuvnou kovovou doštičkou. Zbraň sa tak ľahšie prenášala a zásobníková šachta zostala chránená pred nečistotami.

Na rozdiel od mnohých dobových schránkových zásobníkov umožňoval dvojradový, dvojvývodový systém jednoduchšie ručné plnenie. V príslušenstve sa napriek tomu objavila plnička využívajúca desaťnábojové pásiky. Štandardná textilná brašna pojala šesť zásobníkov, teda 240 nábojov. Takáto zásoba už predstavovala citeľnú hmotnosť, zvlášť pri dlhšom a výkonnejšom náboji.

Ovládanie voľby režimu sa nachádzalo na zadnom uzávere puzdra. Otočný prvok mal polohy Z pre zaistenie, E pre jednotlivé výstrely a S pre dávku. Základná rozborka bola jednoduchá: po uvoľnení zadného uzáveru bolo možné vybrať vratnú pružinu a záver smerom dozadu.

Výsadkári rýchlo upozornili na hlavnú slabinu celej koncepcie. Zbraň dlhá vyše jedného metra bola pri zoskokoch a v stiesnenom priestore nepraktická. Vznikla preto verzia 39/A M s kĺbom v drevenej pažbe, ktorá sa sklápala do strany. Presný počet týchto zbraní nie je spoľahlivo doložený a číslo 276 sa v prameňoch rôzne spája s výsadkárskou dodávkou alebo priamo so sklopným variantom. Zachovaný originálny exemplár 39/A M nie je známy.

43M napravil rozmery, nie všetky problémy

Bojové skúsenosti potvrdili, že samopal musí byť predovšetkým obratný. Danuvia preto skrátila hlaveň, pridala samostatnú pištoľovú rukoväť a pevnú pažbu nahradila kovovou opierkou sklopnou pod zbraň. Výsledkom bol model 43M, zavedený v marci 1943.

Mechanický princíp zostal rovnaký, zmenilo sa však umiestnenie záverových častí a uhol podávania. Zásobníky 39M a 43M preto neboli navzájom zameniteľné napriek rovnakému kalibru a kapacite. Výroba novšieho typu sa rozbiehala pomaly pre nedostatok materiálu, spojenecké bombardovanie a presúvanie zariadení z Budapešti. Odhady hovoria o 15 000 až 20 000 vyrobených kusoch 43M.

Niekoľko pokusov smerovalo aj ku kalibru 9 × 19 mm, ktorý by zjednodušil zásobovanie, no počas vojny sa nepresadil. Po roku 1945 zostali samopaly Király krátko vo výzbroji novej maďarskej armády. Časť zásob 43M bola okolo roku 1950 upravená na sovietsky náboj 7,62 × 25 mm Tokarev a slúžila najmä pri strážnych jednotkách.

Ako by 39M pôsobil na dnešného strelca

Z pohľadu súčasného strelca by 39M ponúkol zvláštnu zmes príjemných a archaických vlastností. Dlhá pažba, hmotnosť okolo štyroch kilogramov a takmer polmetrová hlaveň dávajú zbrani stabilitu bližšiu karabíne než kompaktnému samopalu. Dlhý zámerný polomer podporuje presnú jednotlivú streľbu a výkonný náboj má plochejšiu dráhu než bežné laborácie 9 × 19 mm.

Streľba z otvoreného záveru však znamená, že sa po stlačení spúšte dopredu rozbehne pomerne veľká hmota. Pohyb záveru môže narušiť zamierenie prvého výstrelu a nastaviteľné mieridlá do 600 metrov nezodpovedajú realistickému účinnému dosahu samopalu. Sovietsky test koristi z roku 1945 navyše údajne nameral priemernú úsťovú rýchlosť len približne 414 m/s, teda citeľne menej než katalógových 450 až 455 m/s. Výsledok mohla ovplyvniť konkrétna séria streliva, opotrebovanie zbrane aj vojnová kvalita nábojov.

Pri dávke by hmotnosť a plná pažba pomáhali držať zbraň pod kontrolou, kadencia okolo 750 rán za minútu však dokáže 40-ranový zásobník vyprázdniť rýchlo. Manipuláciu komplikuje celková dĺžka a súčasného strelca by prekvapila aj raritnosť originálneho streliva 9 × 25 mm Mauser. Zachované 39M sú dnes predovšetkým cennými múzejnými a zberateľskými predmetmi, takže reálne strelecké hodnotenie sa opiera skôr o konštrukčné vlastnosti, dobové záznamy a skúsenosti s príbuzným 43M než o rozsiahle moderné testy.

Od Budapešti ku karabíne Cristóbal

Po vojne sa Király pokúšal presadiť svoje konštrukcie v zmenených politických pomeroch, napokon však Maďarsko opustil. Cez Švajčiarsko sa dostal do Dominikánskej republiky, kde vznikala zbrojovka v San Cristóbale. Jeho povojnové karabíny Cristóbal nadviazali na skúsenosti zo SIG aj Danuvie a pákovo oneskorený záver prispôsobili najmä americkému náboju .30 Carbine.

Tu je technická príbuznosť priama: Király ďalej rozvíjal vlastnú koncepciu v novom prostredí. Pákové oneskorenie sa neskôr objavilo aj vo francúzskom guľomete AA-52 a puške FAMAS, hoci ich konštrukčné usporiadanie nemožno označiť za jednoduchú kópiu 39M. Királyho meno napriek tomu zostalo s týmto princípom pevne spojené.

Danuvia 39M nebola predčasnou útočnou puškou, hoci sa tak niekedy opisuje. Používala pištoľový náboj, strieľala z otvoreného záveru a svojou balistikou nedokázala nahradiť pušku na bežné bojové vzdialenosti. Presne však zachytáva okamih, keď konštruktéri hľadali priestor medzi samopalom a pechotnou puškou bez toho, aby ešte mali k dispozícii vhodný medzistupňový náboj.

Jej najväčšou prednosťou bola technická odvaha: výkonné strelivo, dvojdielny oneskorený záver, 40-ranový zásobník a premyslená transportná poloha. Najväčšou slabinou zostal rozpor medzi výkonom a ovládateľnosťou. Maďarská armáda chcela samopal s vlastnosťami pušky a dostala zbraň, ktorá bola na samopal priveľká, no na úlohu pušky balisticky nestačila. Práve tento neúspešne vyriešený kompromis robí z 39M jednu z najzaujímavejších európskych automatických zbraní svojej doby.