Francúzska armádna pištoľ Modèle 1935A nebola vo svojej dobe ani najvýkonnejšia, ani najpočetnejšia. Do služby prichádzala pomaly, používala osobitý náboj 7,65 mm Longue a jej výrobu po niekoľkých rokoch ovládli nemecké okupačné úrady. Napriek tomu sa v jej útrobách skrývalo riešenie, ktoré prežilo francúzsku služobnú kariéru zbrane o celé desaťročia.

Švajčiarska spoločnosť SIG získala práva na Petterovu konštrukciu už v roku 1937. Po rozsiahlych úpravách z nej vznikla pištoľ prijatá švajčiarskou armádou ako Pistole 49 a neskôr známa pod obchodným označením SIG P210. Rodokmeň je nepochybný, no P210 nebola iba 1935A prerobená na náboj 9 mm Parabellum. Švajčiari prevzali základnú architektúru a potom zmenili takmer všetko, čo obmedzovalo jej presnosť, ovládanie alebo životnosť.

Francúzsko hľadá náhradu za vojnovú zmes pištolí

Po prvej svetovej vojne zostalo Francúzsko s pestrou výzbrojou krátkych zbraní. Popri revolveroch Modèle 1892 slúžili staršie revolvery Mle 1873, americké pištole a veľké množstvo španielskych zbraní typu Ruby či Star, nakúpených počas vojny. Takáto zmes komplikovala zásobovanie, opravy aj výcvik.

Francúzske skúšky novej samonabíjacej pištole sa tiahli od začiatku dvadsiatych rokov. Požiadavky postupne nadobudli veľmi konkrétnu podobu. Zbraň mala používať náboj 7,65 mm Longue, pracovať v jednočinnom režime a umožňovať jednoduché rozobratie bez náradia. Armáda požadovala zásobníkovú poistku, manuálnu poistku blokujúcu úderník a najmä spúšťovo-bicí mechanizmus, ktorý by bolo možné vybrať a v poľných podmienkach vymeniť ako celý celok.

Výber náboja súvisel s francúzskym záujmom o americký náboj .30 Pedersen. Francúzsky 7,65 × 20 mm Longue bol rozmerovo a výkonovo blízkou koncepciou a neskôr sa používal aj v samopale MAS-38. Bol výkonnejší než bežný 7,65 mm Browning, s ktorým však nie je zameniteľný. V porovnaní s 9 mm Parabellum stále predstavoval ľahšiu služobnú muníciu s menším spätným rázom, ale aj menšou výkonovou rezervou.

Charles Petter: švajčiarsky konštruktér vo francúzskych službách

Za návrhom SACM stál Charles Gabriel Petter, švajčiarsky inžinier narodený v roku 1880. Pred prvou svetovou vojnou získal technické skúsenosti aj v nemeckom priemysle. Po vypuknutí konfliktu vstúpil do francúzskej Cudzineckej légie, bojoval na západnom fronte a dosiahol hodnosť kapitána. Francúzsko mu počas vojny udelilo občianstvo; medzi jeho vyznamenania patrili Croix de guerre a členstvo v Čestnej légii.

Po vojne pracoval v zbrojárskom priemysle a napokon spojil svoj pištoľový projekt so spoločnosťou Société Alsacienne de Constructions Mécaniques. SACM bola známejšia výrobou lokomotív, strojov a ťažkého priemyselného zariadenia než ručných zbraní. Pištole však vyrábala vo svojom závode v Cholet, nie v alsaskom Mulhouse, ako by mohol naznačovať názov firmy.

Petter podal francúzsku patentovú prihlášku v marci 1934. Americký patent, zverejnený v roku 1938, priamo opisuje vyberateľný nosič bicieho mechanizmu ako spôsob, ako zjednodušiť údržbu a umožniť výmenu poškodenej zostavy bez odoslania celej pištole do zbrojárskej dielne. Nebola to samoúčelná technická zvláštnosť, ale odpoveď na požiadavku armády.

Browningov základ s Petterovým modulom

Modèle 1935A pracuje na princípe krátkeho záklzu hlavne a záveru. Po výstrele sa hlaveň so záverom krátko pohybujú spoločne, potom je zadná časť hlavne pomocou článkov stiahnutá nadol a uzamykacie ozuby sa rozpoja. Záver pokračuje dozadu, vytiahne a vyhodí nábojnicu, napne kohút a pri návrate zasunie nový náboj do komory.

Základný princíp preto pripomína Browningovu M1911. Petter však odstránil samostatné puzdro hlavne v ústí záveru, použil vedenie vratnej pružiny a prispôsobil celú zostavu kompaktnejšej pištoli. Hlaveň sa uzamyká do záveru dvojicou horných ozubov. Vratná pružina je zachytená na vodiacej tyčke, čo uľahčuje rozoberanie a obmedzuje počet voľných dielov.

Najcharakteristickejšou časťou je vyberateľná zostava bicieho mechanizmu. Kohút, záchyt kohúta a hlavná pružina sú uložené v samostatnom nosiči, ktorý možno po zložení záveru vytiahnuť z rámu. Podobnú servisnú logiku poznáme aj z pištole Tokarev TT, Petterovo patentové riešenie však zahŕňalo vlastný spôsob vedenia a zaistenia modulu v ráme.

Pištoľ strieľa iba v jednočinnom režime. Manuálna poistka je umiestnená na ľavej strane zadnej časti záveru. Pri zaistení vloží rotačný blok medzi kohút a úderník, ale jej poloha a smer ovládania dnes pôsobia menej intuitívne než rámová poistka modernej pištole. Zbraň má tiež zásobníkovú poistku, indikátor náboja v komore a tlačidlové vypúšťanie zásobníka pri lúčiku.

Technické parametre Modèle 1935A

• Kaliber: 7,65 mm Longue, označovaný aj 7,65 × 20 mm
• Mechanizmus: jednočinný, s vonkajším kohútom
• Funkčný princíp: krátky záklz hlavne
• Uzamknutie: sklopná hlaveň s dvojicou horných uzamykacích ozubov
• Celková dĺžka: približne 195 až 196 mm
• Dĺžka hlavne: približne 109 až 110 mm
• Hmotnosť bez nábojov: približne 670 g
• Kapacita zásobníka: 8 nábojov
• Mieridlá: pevné, otvorené
• Pažbičky: spravidla čierny ryhovaný bakelit

Prečo vznikla aj pištoľ 1935S

Označenie 1935A môže vyvolať dojem, že pištoľ bola prvou verziou jednej modelovej rodiny a 1935S jej pokračovaním. V skutočnosti išlo o dve samostatné konštrukcie, ktoré vznikli podľa rovnakého francúzskeho zadania. Písmeno A odkazovalo na SACM a slovo Alsacienne, zatiaľ čo S označovalo konkurenčnú Manufacture d’armes de Saint-Étienne.

Obe zbrane používali rovnaký náboj, osemranový zásobník a krátky záklz so sklopnou hlavňou. Napriek podobným rozmerom a rozloženiu ovládacích prvkov nemali zameniteľné diely; odlišné boli dokonca zásobníky. Francúzsko prijalo 1935S najmä preto, že SACM nedokázala dodávať víťaznú 1935A dostatočne rýchlo.

Pri nezávislom porovnaní oboch pištolí na strelnici Ian McCollum z Forgotten Weapons uprednostnil 1935A pre predvídateľnejší chod spúšte a príjemnejší tvar rukoväti. Zároveň upozornil, že rozdiel v spúšti mohol súvisieť so stavom konkrétnych historických kusov. Takéto hodnotenie je pri viac než osemdesiatročných zbraniach podstatné: opotrebovanie, pružiny a predchádzajúce opravy môžu mať väčší vplyv než pôvodný výrobný štandard.

Výroba, ktorú prerušila okupácia

Prvé pištole boli francúzskej armáde dodané v októbri 1937, no začiatok výroby sprevádzali problémy s obrábaním, tepelným spracovaním a toleranciami. Poľné skúšky viedli k úpravám, ktoré boli uzavreté až v lete 1939. Zbraň tak vstúpila do veľkosériovej produkcie v najhoršom možnom čase.

Do júna 1940 vyrobila SACM približne 10 700 kusov. Po porážke Francúzska výrobu prevzali nemecké okupačné orgány a pištoľ zaradili do svojej evidencie ako Pistole 625(f). Od októbra 1940 do apríla 1944 bolo pre nemecké potreby dodaných 23 850 kusov. Okupačnú produkciu možno rozoznať podľa preberacích značiek Waffenamt, najskôr WaA655 a neskôr WaA251.

Výroba sa po oslobodení obnovila. Do februára 1950 vzniklo ďalších 50 400 pištolí, čím sa celkový počet dostal približne na 84 950 kusov. Ešte v roku 1957 zostávalo vo francúzskej službe okolo 40 000 exemplárov a štát udržiaval zásobu náhradných dielov na ich ďalšie opravy.

Modèle 1935A používala armáda, žandárstvo aj policajné zložky. Povojnové kusy slúžili popri 1935S a novšej pištoli Mle 1950, pričom sa objavili aj vo francúzskej Indočíne. Niektoré exempláre dostali dodatočné očko na závesnú šnúru, najmä pri policajnom použití. Menej známou povojnovou stopou sú okupačné pištole, ktoré sa po spojeneckom zaistení dostali do výzbroje bavorskej komunálnej polície.

Čo si SIG skutočne ponechal

Schweizerische Industrie Gesellschaft získala licenciu na Petterove patenty v roku 1937. Švajčiarska armáda vtedy hľadala náhradu za presnú, ale výrobne náročnú pištoľ Parabellum 06/29. Francúzska 1935A poskytovala vhodný základ: mala uzamknutý záver, jednočinný mechanizmus a predovšetkým kompaktnú vyberateľnú zostavu bicieho ústrojenstva.

SIG zachoval celkovú koncepciu oceľovej jednočinnej pištole, uzamknutie hlavne do záveru a modulárny mechanizmus. Tvar záveru, rukoväti a zadnej časti rámu preto prezrádza francúzsky pôvod aj bez rozobratia zbrane. Podobnosť však končí pri základnom usporiadaní.

Švajčiarski konštruktéri prešli na náboj 9 mm Parabellum a odstránili Petterove články pod hlavňou. Pohyb hlavne začala riadiť presne opracovaná kulisa v spodnom výstupku, teda jednoduchšie a pevnejšie riešenie. Poistka sa presunula zo záveru na rám a vojenské verzie dostali zásobníkovú západku v päte rukoväti.

Najčastejšie opakovaný omyl sa týka vedenia záveru. Modèle 1935A používa bežné vonkajšie usporiadanie: drážky v závere obopínajú vodiace lišty rámu. Až SIG obrátil vzájomnú polohu vodiacich plôch, takže úzky záver P210 sa pohybuje vo vnútri rámu a je podopretý na veľkej dĺžke. Presné lícovanie, dlhé vedenie a kvalitné obrábanie prispeli k povesti P210 ako mimoriadne presnej služobnej pištole. Túto vlastnosť nemožno automaticky pripisovať francúzskemu predchodcovi.

Počas vojny vznikali vo Švajčiarsku prototypy s jedno- aj dvojradovými zásobníkmi. Sériová jednoradová verzia sa objavila ako SP 47/8, pričom čísla odkazovali na rok a kapacitu zásobníka. Švajčiarska armáda ju v roku 1949 prijala ako Pistole 49. Označenie P210, pod ktorým sa zbraň preslávila na civilnom a športovom trhu, začal výrobca používať neskôr.

1935A z pohľadu dnešného strelca

Na dnešné pomery je 1935A štíhla a ľahká oceľová pištoľ. Rukoväť má dobre rozložené zakrivenie a kratší náboj umožnil zachovať malý obvod. Viacerí autori, ktorí mali možnosť strieľať zo zachovaných kusov, vyzdvihujú prirodzené mierenie, mierny spätný ráz a kultivovaný chod jednočinnej spúšte. Pevné mieridlá sú jednoduché, no na služobnú zbraň tridsiatych rokov použiteľné.

Ovládanie už starne menej elegantne. Poistka na zadnej časti záveru je malá a pri pevnom úchope sa obsluhuje pomalšie než rámová páčka. Zásobníková poistka mení správanie spúšte po vybratí zásobníka a môže prekvapiť strelca zvyknutého na modernejšie vojenské pištole. Tlačidlové vypúšťanie zásobníka je naopak súčasné a praktickejšie než pätová západka pôvodnej vojenskej P210.

Najväčšou prekážkou pravidelnej streľby je náboj 7,65 mm Longue. Nie je totožný s 7,65 mm Browning a jeho komerčná dostupnosť býva nepravidelná. Náhradné zásobníky, pružiny a ďalšie diely sú zberateľským materiálom, nie bežným spotrebným tovarom. Hodnotnejšie predvojnové a okupačné exempláre navyše viac získajú citlivým zachovaním pôvodného povrchu než intenzívnym používaním.

Pri streľbe zo zachovaného kusu preto rozhoduje stav konkrétnej zbrane. Čierny vypaľovaný povrch Parkolac môže vyzerať hrubo, no plnil ochrannú úlohu. Pod ním sa skrýva pomerne jemne opracovaný mechanizmus, ktorého správna funkcia závisí od nepoškodených uzamykacích plôch, článkov hlavne a vhodných pružín.

Dôležitejšia než naznačujú jej rozmery

Modèle 1935A nevyriešila francúzsky problém so služobnou pištoľou tak, ako si armáda predstavovala. Prišla neskoro, výroba sa rozbiehala pomaly a náboj 7,65 mm Longue stratil po vojne perspektívu vo svete smerujúcom k štandardizácii na 9 mm Parabellum. Francúzsko preto napokon prešlo na pištoľ Mle 1950.

Petterova konštrukcia však prežila v inom prostredí. SIG z nej neprevzal hotovú zbraň, ale premyslený základ: jednočinný mechanizmus v samostatnom module, uzamknutý záver a štíhlu ergonómiu. Švajčiarske zmeny – bezčlánkové riadenie hlavne, vnútorné vedenie záveru, presné lícovanie a nový kaliber – vytvorili P210, nie iba zdokonalenú 1935A.

Práve v tom spočíva historická hodnota francúzskej pištole. Sama zostala regionálnou služobnou zbraňou s komplikovanou výrobnou históriou. Jej architektúra sa však stala východiskom jednej z najoceňovanejších celooceľových pištolí 20. storočia.