Na jar 1917 dostal vybraný francúzsky pešiak zbraň, ktorá sa na prvý pohľad príliš nelíšila od dlhej pušky Lebel. Po každom výstrele však nemusel siahať na záver. RSC 1917 sama vyhodila prázdnu nábojnicu, podala ďalší náboj a bola pripravená znovu vystreliť. V armádach, ktoré stále stavali palebnú silu jednotlivca najmä na opakovacích puškách, išlo o zásadnú zmenu.
Fusil Automatique Modèle 1917 nevznikla ako uhladený mierový projekt. Bola výsledkom vojnového tlaku, kompromisov a snahy využiť súčiastky, výrobné kapacity i strelivo, ktoré už Francúzsko malo. Práve preto sa v nej stretli dve obdobia: moderný plynový mechanizmus s otočným záverom a náboj 8 × 50 mm R Lebel, ktorého korene siahali do osemdesiatych rokov 19. storočia.
Francúzsky náskok, ktorý prerušila vojna
Francúzsko skúmalo samonabíjacie vojenské pušky už od konca 19. storočia. Pokusy zahŕňali zbrane s odberom plynov aj konštrukcie využívajúce spätný pohyb hlavne. Výsledkom rozsiahleho programu sa stala puška Meunier A6 s bezokrajovým nábojom kalibru 7 mm. Predstavovala technicky perspektívnejšiu cestu než pokračovanie so silne kužeľovitým, okrajovým nábojom Lebel.
V predvečer vojny však zavedenie novej pušky znamenalo aj novú výrobnú linku a nový muničný systém. Po mobilizácii v roku 1914 dostala prednosť masová produkcia známych pušiek Lebel a Berthier. Meunier vznikol iba v približne tisícke kusov a na všeobecné prezbrojenie nemohol stačiť.
Zákopová vojna následne ukázala, že tradičná dlhá opakovačka nie je ideálnou odpoveďou na každý bojový problém. Pri hliadkach, prepadoch a útokoch na krátku vzdialenosť mala veľkú cenu schopnosť vypáliť niekoľko presne mierených rán bez ručného prebíjania. Ľahký guľomet Chauchat poskytoval družstvu automatickú paľbu, bol však ťažší a plnil inú úlohu. Francúzi preto obnovili záujem o samonabíjaciu pušku jednotlivca.
Ribeyrolles, Sutter a Chauchat
Za novým projektom stáli Paul Ribeyrolles, Charles Sutter a Louis Chauchat. Ich priezviská vytvorili zaužívanú skratku RSC, hoci úradné označenie znelo Fusil Automatique Modèle 1917. Dobový francúzsky výraz „automatique“ tu označoval samonabíjaciu zbraň; puška neumožňovala streľbu dávkou.
Trojica nebola bez skúseností. Chauchat a Sutter sa predtým podieľali na vývoji ľahkej automatickej pušky CSRG Mle 1915, známej pod menom Chauchat. Ribeyrolles pôsobil v priemyselnom prostredí firmy Gladiator a patril medzi aktívnych francúzskych konštruktérov automatických zbraní. Ich nový návrh bol najskôr prezentovaný ako spôsob prestavby pušky Lebel, hoci výsledná zbraň potrebovala vlastné puzdro záveru, zásobovací mechanizmus aj rozsiahlu sústavu pohyblivých dielov.
Pre vojnovú výrobu bolo podstatné, že mohla preberať niektoré existujúce prvky. RSC využívala hlaveň, pažbu, kovanie, mieridlá a bodák príbuzné puške Lebel. Priestor, v ktorom mal Lebel trubicový zásobník, obsadil plynový systém. Nebola to jednoduchá konverzia starej pušky, ale premyslené využitie už zavedených dielov a výrobných postupov.
Výroba rozdelená medzi arzenály
RSC bola prijatá v máji 1916 a označenie Modèle 1917 dostala koncom toho istého roka. Sériová produkcia sa začala 1. apríla 1917. Na programe spolupracovala sieť štátnych i súkromných podnikov: Tulle vyrábalo okrem iného puzdro záveru a hlavne, Châtellerault časti spúšťového ústrojenstva a Saint-Étienne závery, nosiče, piesty, plynové valce, pažby i ďalšie diely. Súčiastky dodávala aj Manufacture d’Armes de Paris.
Takéto rozdelenie práce bolo praktickou odpoveďou na obrovské požiadavky vojnovej ekonomiky, zároveň však komplikovalo dodržiavanie rozmerov a montáž dovtedy neobvykle zložitej pušky. Produkcia napriek tomu dosiahla tempo približne 5 500 kusov mesačne. Do konca septembra 1918 vzniklo 85 333 pušiek Mle 1917. V porovnaní s miliónmi opakovacích pušiek to bol obmedzený počet, medzi samonabíjacími vojenskými puškami Veľkej vojny však nemal obdobu.
Plyn namiesto ruky strelca
Po výstrele odobrala RSC časť prachových plynov otvorom na spodnej strane hlavne neďaleko ústia. Plyny zatlačili piest dozadu, stlačili vratnú pružinu a prostredníctvom dvojdielnej tyče uviedli do pohybu nosič záveru. Špirálová vodiaca drážka pootočila hlavu záveru približne o 90 stupňov, čím sa odomkla z uzamykacích vybraní puzdra.
Nasledovalo vytiahnutie a vyhodenie nábojnice, natiahnutie vnútorného kohúta a pohyb sústavy do zadnej polohy. Vratná pružina potom posunula mechanizmus dopredu. Záver odobral ďalší náboj, zasunul ho do komory a otočením sa opäť uzamkol. Základná schéma – odber plynov, piest, nosič a otočný záver – sa neskôr stala bežnou pri vojenských samonabíjacích puškách.
RSC 1917 však mala dlhú prenosovú sústavu a plynové ústrojenstvo ukryté pod hlavňou v priestore pôvodne určenom pre zásobník Lebelu. Čistenie bolo zdĺhavé a drobné poruchy mohli vyradiť celý systém. Francúzska armáda preto jednotkám dodávala súpravy náradia a náhradné vyťahovače, vyhadzovače, pružiny, úderníky, skrutky či kolíky.
Päťranový rámček zdola
Najvýraznejšou zvláštnosťou bol spôsob nabíjania. Päť nábojov držal osobitný rámček, ktorý nebol zameniteľný s päťranovým rámčekom pušky Berthier Mle 1916. Strelec odklopil kryt zásobníka na spodnej strane puzdra, zasunul rámček nahor a kryt zavrel. Podávač sa oprel o náboje a tlačil ich do dráhy záveru.
Riešenie umožnilo spoľahlivejšie držať silne kužeľovité náboje než jednoduchý dvojradový zásobník, prinieslo však logistický problém. Jednotka potrebovala dva typy päťranových rámčekov pre rovnaké strelivo. Rámček RSC bol navyše pomerne ľahký a náchylný na poškodenie. Po vystrelení posledného náboja ho strelec musel vybrať otvorením spodného krytu; z pušky nevypadol automaticky.
Otvorená dráha napínacej rukoväti a veľký vyhadzovací otvor poskytovali blatu a piesku ľahký prístup k mechanizmu. Neskoršie výrobné úpravy priniesli posuvný prachový kryt a menili zariadenie na zachytenie záveru, no základná citlivosť zložitej sústavy zostala.
Technické parametre RSC Mle 1917
- Kaliber: 8 × 50 mm R Lebel
- Princíp činnosti: samonabíjací, odber prachových plynov
- Uzamknutie: otočný záver, pootočenie približne o 90 stupňov
- Spúšťový mechanizmus: vnútorný kohút, streľba jednotlivými ranami
- Celková dĺžka: približne 1 330 mm
- Dĺžka hlavne: 800 mm
- Hmotnosť: približne 5,25 až 5,27 kg bez bodáka
- Kapacita: päť nábojov v osobitnom rámčeku
- Mieridlá: mechanické, nastaviteľné hľadie a muška
- Bodák: kompatibilný s bodákom pušky Lebel
Šestnásť pušiek pre vybraných mužov
Francúzska armáda plánovala prideľovať RSC v počte šestnásť kusov na pešiu rotu. Dostávali ich velitelia menších jednotiek a dobrí strelci, pri ktorých sa prihliadalo aj na schopnosť porozumieť mechanike zbrane. Nebola to náhrada ľahkého guľometu ani univerzálna puška pre každého vojaka. Mala zvýšiť objem rýchlej mierenej paľby na miestach, kde päť samonabíjacích rán prinášalo väčší úžitok než päť rán z opakovačky.
Jej výhoda sa prejavila najmä medzi prvým a posledným výstrelom. Strelec zostával v zamierenej polohe, nemusel otáčať pušku ani uvoľniť pravú ruku na obsluhu záveru. Plný puškový náboj Lebel zároveň poskytoval dostrel a výkon štandardnej pechotnej munície.
V zákopoch sa však naplno ukázali rozmery a hmotnosť. RSC bola dlhá ako Lebel a vážila vyše päť kilogramov. S bodákom sa z nej stával mimoriadne rozmerný komplet, vhodnejší na otvorené postavenie než do úzkych spojovacích zákopov. Malý plynový kanál sa zanášal splodinami, prístup nečistôt do mechanizmu zvyšoval počet zlyhaní a poškodený zásobníkový kryt mohol narušiť podávanie.
Model 1918 odstránil najhoršie slabiny
Francúzi pripomienky z frontu nezanedbali. Výsledkom bola výrazne prepracovaná RSC Mle 1918. Hlaveň sa skrátila z 800 na 580 mm a celková dĺžka klesla približne na 1 100 mm. Hmotnosť sa dostala pod 4,8 kilogramu, takže zbraň bola pohyblivejšia a lepšie vyvážená.
Najpraktickejšou zmenou bola úprava zásobovacieho mechanizmu na štandardný päťranový rámček Berthier. Zosilnený spodný kryt dostal istejšie zaistenie, zlepšil sa plynový systém a záver po poslednom výstrele zostal otvorený. Úpravy zjednodušovali obsluhu aj zásobovanie a ukázali, že nedostatky Mle 1917 neboli nevyhnutnou daňou za samonabíjanie.
Výroba Mle 1918 sa však rozbiehala až v čase prímeria. Vzniklo približne štyritisíc kusov, z ktorých väčšina už nemohla ovplyvniť boje na západnom fronte. Pušky sa uplatnili po vojne, vrátane francúzskych operácií počas vojny v Rífe v Maroku.
Čo by cítil dnešný strelec
Z pohľadu dnešného strelca pôsobí RSC 1917 súčasne moderne aj archaicky. Samonabíjací chod a otočný záver neprekvapia nikoho, kto pozná neskoršie služobné pušky. Dlhá hlaveň, tradičná pažba, spodné nabíjanie a komplikovaný prenos energie od plynového piesta však patria do prechodného obdobia, keď ešte neexistovala ustálená podoba samonabíjacej vojenskej pušky.
Hmotnosť pomáha tlmiť spätný ráz náboja 8 × 50 mm R, dlhá zámerná a pevná opora predpažbia zasa podporujú pokojné mierenie. Pri streľbe postoja alebo pri presune by však päť a štvrť kilogramu rýchlo unavovalo. Ťažisko je posunuté dopredu a celková dĺžka zodpovedá skôr predstavám konca 19. storočia než pohybu v stiesnenom priestore.
Najväčšou prekážkou sú dnes originálne rámčeky, náhradné diely a stav samotného mechanizmu. Mnohé zachované pušky boli v tridsiatych rokoch prestavané na ručne ovládané opakovačky zaslepením odberu plynov. Pri zberateľskom kuse preto rozhoduje nielen zhodnosť čísel a stav vývrtu, ale aj to, či si zachoval funkčný plynový systém a správny zásobovací mechanizmus.
Puška, ktorá uspela rozsahom
RSC 1917 nebola prvou funkčnou samonabíjacou puškou a nebola ani najčistejším predvojnovým návrhom. Jej historická váha spočíva v niečom inom: Francúzsko ju dokázalo počas priemyselnej vojny vyrábať po desaťtisícoch, rozdeliť medzi bojové jednotky a priebežne opravovať podľa skúseností z frontu.
Program ukázal, že samonabíjacia puška môže byť reálnou súčasťou výzbroje pechoty, nie iba drahým prototypom alebo leteckou zbraňou. Súčasne odhalil požiadavky, ktoré museli neskorší konštruktéri vyriešiť: jednoduchú rozborku, ochranu pred nečistotami, odolný zásobovací systém, prijateľnú hmotnosť a zjednotenie príslušenstva so zvyškom armády.
RSC 1917 preto nemožno hodnotiť iba podľa porúch a nepohodlného rámčeka. Bola vojnovým medzistupňom, ktorý sa dostal ďaleko za skúšobnú strelnicu. Jej päť rán nedokázalo zmeniť podobu západného frontu, no dokázalo, že budúcnosť služobnej pušky už nebude patriť výhradne ručne ovládanému záveru.
