Energia na splátky: Farquhar-Hill vložila pružinu medzi piest a záver

Historické zbrane

Energia na splátky: Farquhar-Hill vložila pružinu medzi piest a záver

Perex
Farquhar-Hill neposielala impulz plynového piesta priamo do záveru. Najprv ho uložila do pružiny a až potom začala prebíjať – neobvyklé riešenie, ktoré britská armáda v roku 1918 objednala v počte 100 000 kusov, no do sériovej výroby sa nedostalo.
Hlavný obrázok
Farquhar-Hill
Obsah

Väčšina plynom ovládaných pušiek premieňa tlak prachových plynov na takmer okamžitý pohyb piesta a záverového mechanizmu. Farquhar-Hill postupovala inak. Piest po výstrele najprv stlačil silnú pružinu, západka ju na okamih zadržala a až uložená energia následne odomkla záver, vytiahla nábojnicu a natiahla mechanizmus. Konštruktéri tak medzi prudký impulz plynov a citlivejšiu záverovú sústavu vložili mechanický medzistupeň.

Výsledkom bola jedna z najpozoruhodnejších britských samonabíjacích pušiek pred koncom prvej svetovej vojny. Dostala oficiálne označenie Rifle, .303 inch, Pattern 1918 a britská správa pripravovala jej výrobu v rozsahu, ktorý by z nej urobil významnú frontovú zbraň. Projekt však zanikol vo chvíli, keď už boli určené továrne, ale stále nebolo isté, či sa prvé sériové kusy dostanú k jednotkám včas.

Dvojica s rozdielnym zázemím

Za puškou stáli Moubray Gore Farquhar a Arthur Henry Hill. Farquhar pochádzal zo škótskej rodiny s vojenskými väzbami a počas druhej búrskej vojny slúžil v Thorneycroftovej jazdnej pechote. Nebol iba investorom bez skúseností s vojenskými požiadavkami. Už pred projektom samonabíjacej pušky sa podieľal na vývoji nezvyčajnej opakovacej pušky Thorneycroft, ktorej záver a zásobník zasahovali do pažby.

Arthur Hill bol birminghamský puškár a technická osobnosť dvojice. Presné rozdelenie autorstva jednotlivých detailov nie je vo všetkých prameňoch doložené rovnako, no dobové patenty uvádzajú oboch mužov. Farquhar prinášal organizačné, vojenské a finančné zázemie, Hill praktické skúsenosti z prostredia birminghamskej zbrojárskej výroby.

Ich ambíciou bolo odstrániť jednu zo slabín raných samonabíjacích pušiek: prudké a premenlivé zaťaženie mechanizmu. Vojenské strelivo nebolo dokonale rovnomerné, zbraň sa zanášala a príliš energický pohyb záveru mohol poškodzovať nábojnice, zvyšovať namáhanie súčiastok alebo vyvolávať poruchy. Farquhar a Hill preto nechceli záver spojiť s hnacím prvkom jednoduchou pevnou väzbou.

Najprv sa pohybovala hlaveň

Prvá verzia, zachytená v patente podanom v roku 1907, pracovala na princípe dlhého záklzu hlavne. Hlaveň sa po výstrele pohybovala dozadu spolu s uzamknutým záverom a časť energie sa ukladala do pružiny. Záver sa mal otvoriť až po poklese tlaku a návrate hlavne dopredu.

Myšlienka oddeliť získanie energie od samotného otvorenia záveru sa teda objavila už v pôvodnej konštrukcii. Pohyblivá hlaveň však prinášala množstvo dielov, komplikovala uloženie zbrane a nebola ideálnym základom vojenskej pušky. Skúšky odhalili, že systém potrebuje zásadnú prestavbu.

Novší patent, podaný v roku 1911 a zverejnený nasledujúci rok, už výslovne opisoval aj variant s pevnou hlavňou a plynovým piestom. Práve táto cesta viedla k podobe spojenej s modelom Pattern 1918. V literatúre sa niekedy uvádza rok 1915 ako okamih prechodu na plynový pohon; patentová dokumentácia však dokazuje, že základ tejto koncepcie existoval skôr. Neskoršie vojnové práce ju ďalej upravili do praktickejšej zbrane.

Piest, ktorý priamo nepoháňal záver

Po prechode strely okolo odberového otvoru prenikli plyny do valca pod hlavňou a zatlačili piest dozadu. Ten stláčal hlavnú pracovnú pružinu. Po dosiahnutí určenej polohy zachytila prednú časť sústavy západka, zatiaľ čo energia pružiny sa uvoľnila smerom k nosiču záveru.

Nosič sa začal pohybovať dozadu a pomocou vačkovej dráhy pootočil hlavu záveru. Uzamykacie ozuby vystúpili z vybraní pri nábojovej komore, záver vytiahol a vyhodil nábojnicu a zároveň napol úderový mechanizmus. Pri spätnom pohybe sa stlačila ďalšia pružina, ktorá potom poslala záver dopredu, zasunula nový náboj a opäť pootočila záverovú hlavu do uzamknutej polohy.

Sústava využívala tri pružiny s odlišnými úlohami: jednu na návrat piesta, silnú pružinu akumulujúcu energiu na otvorenie záveru a slabšiu vratnú pružinu na jeho zatvorenie. Mechanizmus bol nepochybne zložitejší než priame pôsobenie piesta na nosič. Ponúkal však dve výhody. Prudký impulz odberaných plynov sa neprenášal bezprostredne na záver a sila hlavnej pružiny sama nestačila na pootočenie uzamknutého záveru, kým vysoký tlak v hlavni tlačil nábojnicu na jeho čelo. Otvorenie preto nastalo až po poklese tlaku.

Nešlo o oneskorený záver v dnešnom zmysle. Pattern 1918 mala pevne uzamknutý otočný záver a plynový mechanizmus iba nezvyčajne hospodáril s energiou potrebnou na jeho odomknutie.

Devätnásť nábojov pod puškou

Vojenská verzia používala odnímateľný bubnový zásobník na 19 nábojov .303 British. Bol umiestnený zospodu pred lúčikom spúšte a svojím priemerom určoval nápadnú siluetu zbrane. V porovnaní s desaťranovým Lee-Enfieldom ponúkal takmer dvojnásobnú zásobu pripraveného streliva bez potreby ručného prebíjania po každom výstrele.

Príruba náboja .303 British komplikovala konštrukciu každého viacradového alebo bubnového zásobníka. Náboje museli byť vedené tak, aby sa okraj horného náboja nezachytil za okraj náboja pod ním. Pružinou poháňaný bubon Farquhar-Hill tento problém riešil, no bol rozmernejší, drahší a náročnejší na obsluhu než jednoduchý schránkový zásobník. Objavili sa aj ďalšie zásobníkové varianty a športové pušky s menšou kapacitou, vojenskú podobu však definuje práve 19-ranový bubon.

Predná časť zbrane mala drevené predpažbie a pomocnú zvislú rukoväť, ktorá uľahčovala držanie ťažkej pušky. Nešlo o automatickú pušku určenú na dávky, ale o samonabíjaciu zbraň. Každé stlačenie spúšte vypálilo jeden náboj.

Základné údaje Pattern 1918

  • Kaliber: .303 British, spravidla vojenský náboj Mk VII
  • Princíp činnosti: odber prachových plynov, krátky pohyb piesta a pružinový medzistupeň
  • Uzamknutie: otočná hlava záveru s uzamykacími ozubmi
  • Režim streľby: samonabíjací
  • Zásobovanie: odnímateľný bubnový zásobník na 19 nábojov
  • Dĺžka: približne 1 042 mm
  • Dĺžka hlavne: približne 686 mm
  • Hmotnosť bez nábojov: približne 6,6 kg
  • Úsťová rýchlosť: v dobových tabuľkách približne 732 m/s podľa použitého streliva
  • Mieridlá: mechanické, s výškovým nastavením cieľnika

Rozmery a detaily zachovaných pušiek sa môžu líšiť, pretože vývoj prebiehal cez viacero prototypov a skúšobných úprav. Údaje približne 1 042 mm a 6,6 kg sa vzťahujú na najčastejšie opisovanú vojenskú konfiguráciu.

Od námorníctva k objednávke pre armádu

Dobový technický časopis The Engineer uviedol, že mechanizmus prijala britská Admirality už v roku 1915 a War Office v roku 1918. Malé počty pušiek sa spájajú so skúškami vo Francúzsku a s použitím v ranom vojenskom letectve, kde samonabíjacia puška poskytovala pozorovateľovi vyššiu praktickú kadenciu než opakovačka. Rozsah skutočného bojového nasadenia však zostáva nejasný a nemožno ho zamieňať za riadne zavedenie k jednotkám.

V roku 1918 britská armáda rozhodla o príprave výroby 100 000 pušiek. Zbraň dostala označenie Rifle, .303 inch, Pattern 1918 a pre výrobu boli vyčlenené dva podniky v Birminghame. National Rifle Factory No. 1 mala vzniknúť v bývalej továrni Standard Small Arms Company na Lench Street, druhá v priestoroch W. W. Greener na Garrison Lane.

Populárne podanie často tvrdí, že objednávku zrušilo až novembrové prímerie. Dokumentácia spracovaná organizáciou Historic England uvádza presnejší sled udalostí: kontrakty boli zrušené už v októbri 1918, pretože bolo málo pravdepodobné, že sa pušky dostanú do služby pred rokom 1919. Koniec vojny projekt definitívne pochoval, ale príprava sériovej výroby bola zastavená ešte pred 11. novembrom.

Nevznikla teda objednaná séria, hoci existovali prototypy a skúšobné kusy. Rozdiel medzi pripravenou objednávkou, oficiálnym vzorom a skutočnou sériovou výrobou je pri Farquhar-Hill zásadný.

Ako by pôsobila dnešnému strelcovi

S hmotnosťou okolo 6,6 kg bola Farquhar-Hill bližšie k ľahkej podpornej zbrani než k bežnej pechotnej puške. Prázdna vážila približne o polovicu viac než Short Magazine Lee-Enfield. Bubnový zásobník navyše zvyšoval hmotnosť v spodnej časti a pri streľbe bez opory by bol rozdiel okamžite citeľný.

Samonabíjacia činnosť a 19 nábojov však predstavovali na pomery roku 1918 výraznú palebnú výhodu. Moderná streľba zo zachovaného exemplára, zdokumentovaná Ianom McCollumom, ukázala mierny subjektívny spätný ráz a pravidelné vyhadzovanie nábojníc. Ide o skúsenosť s jedným historickým kusom a súčasným strelivom, nie o náhradu vojenských skúšok, no potvrdzuje, že pružinový medzistupeň nebol iba patentovou kuriozitou.

Dnešný strelec by ocenil mäkký chod mechanizmu, dlhú zámernú a zásobu streliva. Menej prívetivá by bola hmotnosť, šírka bubna a servis troch pružín, západiek a vonkajšieho nosiča záveru. Konštrukcia mala viac miest citlivých na správne nastavenie a čistotu než jednoduchá opakovacia puška. V masovej armáde by si vyžadovala dôkladný výcvik aj rozsiahlejšie zásobovanie náhradnými dielmi.

Mechanizmus prežil v guľomete

Farquhar sa po vojne nevzdal myšlienky pružinového prenosu energie. Spolupráca so škótskou priemyselnou spoločnosťou William Beardmore and Company viedla k ľahkému guľometu Beardmore-Farquhar. Ten zachoval základný princíp: plynový piest najskôr stlačil pružinu a tá následne poháňala záverový mechanizmus.

Guľomet bol ľahký, používal veľkokapacitný bubnový zásobník a vznikol aj vo verziách pre letectvo. Ani on však neuspel. Po prvej svetovej vojne mala Británia veľké zásoby guľometov Lewis a politická ani hospodárska situácia nepriala nákupu nezvyčajnej novej konštrukcie.

Odkaz Farquhar-Hill preto nespočíva v počte vyrobených kusov ani v priamej vývojovej línii k neskorším služobným puškám. Ukázala alternatívny spôsob regulácie energie automatiky v čase, keď konštruktéri ešte len hľadali správny pomer medzi spoľahlivosťou, hmotnosťou a výrobnou jednoduchosťou. Jej riešenie fungovalo, no vyžadovalo priveľa dielov a prišlo do výrobných plánov príliš neskoro.

Pattern 1918 sa dostala ďalej než väčšina predvojnových experimentálnych samonabíjacích pušiek. Prešla skúškami, získala oficiálne označenie a armáda pre ňu vyčlenila dve továrne. Od skutočnej služby ju však delilo to najťažšie: premeniť technicky zaujímavý mechanizmus na desaťtisíce zbraní v čase, keď vojna, pre ktorú vznikol, práve končila.