Keď bola 20. marca 1952 zavedená do výzbroje československej armády, predstavovala puška vz. 52 podstatne viac než náhradu opakovacích vz. 24 a koristných nemeckých 98N. Spolu s ľahkým guľometom a nábojom 7,62 × 45 mm tvorila ucelený domáci zbraňový systém, ktorý reagoval na skúsenosti druhej svetovej vojny. O niekoľko rokov neskôr však pôvodný kaliber zmizol a puška bola prepracovaná na sovietsky náboj 7,62 × 39 mm.

Vz. 52 sa preto dá čítať ako technický dokument krátkeho obdobia medzi povojnovou obnovou československého zbrojárstva a úplným začlenením armády do štandardov východného bloku. Bola originálna, robustná a na svoju dobu výkonná, ale do služby vstúpila vo chvíli, keď sa pravidlá už začínali meniť.

Od Mausera k náboju stredného výkonu

Československá armáda po vojne zdedila pestrú výzbroj založenú najmä na opakovacích puškách s nábojom 7,92 × 57 mm. Generálny štáb 1. augusta 1946 sformuloval požiadavky na novú samonabíjaciu pušku. Mala mať zásobník na päť až desať nábojov, hmotnosť približne do štyroch kilogramov a palebným výkonom prekonať opakovačku bez zásadnej straty presnosti.

Konštruktéri pritom nemuseli začínať od nuly. Domáce zbrojovky mali skúsenosti so samonabíjacími mechanizmami a počas vojny sa v Brne skúšali aj náboje so zníženým výkonom. V roku 1946 sa ustálila predstava kalibru 7,5 mm a neskôr vznikol náboj označovaný Z-49 s nábojnicou dlhou 45 mm.

Vo vývojových skúškach súperili návrhy viacerých pracovísk. Najperspektívnejšie sa ukázali strakonické prototypy spojené najmä s Jánom Kratochvílom. Na konštrukcii pracoval aj jeho brat Jaroslav a v skorších fázach sa spomína Václav Polanka. Kratochvílovci neboli autormi jediného náhodného prototypu: ich patentová činnosť zahŕňala prstencový plynový piest aj nezvyčajné uzamknutie, ktoré sa neskôr stali charakteristickými prvkami sériovej pušky.

Z 7,5 mm zostala dĺžka nábojnice

Rozhodujúci zásah neprišiel zo strelnice, ale z meniaceho sa politického prostredia. Na jar 1950 bol pôvodný kaliber 7,5 mm odmietnutý a vývoj dostal pokyn prejsť na priemer strely 7,62 mm. Dĺžka nábojnice 45 mm zostala zachovaná, takže výsledkom nebola kópia sovietskeho náboja vz. 43, ale samostatný československý 7,62 × 45 mm, počas vývoja označovaný Z-50.

Oproti 7,62 × 39 mm poskytoval o niečo vyšší výkon a plochejšiu dráhu strely. Vojenské údaje uvádzali pri puške vz. 52 úsťovú rýchlosť približne 760 m/s. Náboj sa nachádzal medzi klasickým puškovým strelivom a sovietskym medzistupňovým nábojom, pričom mal slúžiť v individuálnej puške aj ľahkom guľomete.

Strakonický prototyp ČZ 493 bol prepracovaný na nový kaliber a po ďalších úpravách dostal označenie ČZ 502. Skúšky pri mechanizovaných útvaroch v roku 1951 hodnotili jeho presnosť a spoľahlivosť priaznivo. Puška sa podľa publikovaných dobových záverov vyrovnala vz. 24 približne do 650 metrov, na ostreľovačské použitie však nevyhovovala. Armáda si vyžiadala sklopný nožový bodák, úpravy spúšťového a záverového mechanizmu a priestor na čistiacu súpravu v pažbe.

Prstenec okolo hlavne

Najvýraznejším technickým znakom vz. 52 je plynový piest. Namiesto bežného valca v samostatnej plynovej trubici má podobu prstenca obopínajúceho hlaveň. Prachové plyny odobraté z vývrtu pôsobia na tento krátkozdvihový piest, ktorý cez plechovú polorúrkovú pístnicu a odpružený odomykač odovzdá impulz nosiču záveru.

Riešenie udržalo pohybujúce sa časti blízko osi hlavne a umožnilo vytvoriť štíhlu siluetu bez samostatnej plynovej trubice. Zároveň však prinieslo viac dielov v priestore pod kombinovaným dreveným a plechovým nadpažbím. Pri strelive s korozívnymi zápalkami si táto časť vyžadovala dôsledné čistenie, čo sa podpísalo na stave mnohých neskôr exportovaných kusov.

Uzamknutie zabezpečuje výkyvný závorník. Neobvyklé je umiestnenie dvojice uzamykacích ozubov v jeho prednej časti. Pri pohybe do batérie sa predok závorníka sklopí do opôr v spodnej časti puzdra. Po výstrele ho vačky nosiča zdvihnú, čím záver odomknú. Nábojnice sú vyhadzované doľava, čo je ďalší detail odlišujúci vz. 52 od väčšiny vtedajších služobných samonabíjacích pušiek.

Spúšťové ústrojenstvo sa výrazne inšpirovalo americkou M1 Garand. Podobnosť vidieť aj na poistke v lúčiku a na spôsobe vyberania celého spúšťového bloku. Desaťranový dvojradový zásobník je odnímateľný, hoci vojenský spôsob nabíjania počítal predovšetkým s jeho dopĺňaním v zbrani pomocou päťranových pásikov. Po poslednom výstrele zostáva záver zachytený vzadu.

Technické údaje pušky vz. 52

• Kaliber: 7,62 × 45 mm vz. 52
• Princíp činnosti: odber prachových plynov, prstencový krátkozdvihový piest
• Uzamknutie: výkyvný závorník s prednými uzamykacími ozubmi
• Režim streľby: iba jednotlivé rany
• Kapacita: 10 nábojov v odnímateľnom dvojradovom zásobníku
• Dĺžka hlavne: približne 520 mm
• Celková dĺžka: približne 1 005 mm so sklopeným bodákom
• Hmotnosť nenabitej zbrane: približne 4,15 kg
• Úsťová rýchlosť: podľa vojenských údajov približne 760 m/s
• Mieridlá: mechanické, hľadie odstupňované do 1 000 m
• Bodák: pevne pripojený sklopný nožový bodák

Výroba pod časovým tlakom

Technická dokumentácia bola v prvej polovici roku 1951 odovzdaná Považským strojárňam. Považská Bystrica mala skúsenosti s výrobou nemeckých pušiek počas vojny, zavedenie novej samonabíjacej konštrukcie však sprevádzali výrobné problémy. Zapojili sa preto aj Závody presného strojírenství v Uherskom Brode, dnešná Česká zbrojovka.

Rozbeh nebol hladký ani tam. V rokoch 1953 až 1955 sa vo výrobnej dokumentácii vykonali stovky zmien. Podľa údajov Vojenského historického ústavu vzniklo v oboch závodoch spolu 236 952 pušiek vz. 52, z toho 153 485 kusov v Uherskom Brode do septembra 1957 a približne 82 467 v Považskej Bystrici.

Prvé pažby boli orechové. Po nedostatku vhodného materiálu sa od roku 1955 používala aj breza dovážaná zo Sovietskeho zväzu. Zbraň bola konštruovaná tradičným spôsobom s rozsiahlym obrábaním kovových dielov. Výsledkom bola pevná, ale výrobnými nákladmi aj hmotnosťou konzervatívna puška. S prázdnym zásobníkom vážila vyše 4,1 kilogramu, teda citeľne viac než neskorší vz. 58.

Vz. 52/57: rovnaká puška, nový politický kaliber

Rok 1955 a vznik Varšavskej zmluvy nevytvorili tlak na unifikáciu z ničoho; rokovania o zjednocovaní výzbroje prebiehali už skôr. Pre pechotné zbrane sa presadil sovietsky náboj 7,62 × 39 mm vz. 43. Československý 7,62 × 45 mm tak stratil perspektívu napriek tomu, že príslušné pušky a guľomety už boli vo výrobe.

Istý čas sa uvažovalo o zavedení licenčnej karabíny SKS. Úspornejším riešením sa napokon stala prestavba existujúcej vz. 52, ktorú v brnianskej Konštrukte riešil Jaroslav Myslík. Variant vz. 52/57 dostal novú hlaveň, zásobník prispôsobený kratšiemu a kužeľovitejšiemu náboju, zmenené hľadie a upravené príslušenstvo. Zvonka ho možno rozoznať najmä podľa šikmejšieho dna zásobníka; pôvodný zásobník pre 7,62 × 45 mm pôsobí hranatejšie.

Vz. 52/57 však nevyriešila zásadný problém celej kategórie. Armáda už smerovala k ľahšej zbrani s tridsaťranovým zásobníkom a možnosťou streľby dávkou. Výroba samonabíjacích pušiek sa skončila v roku 1959 a ich miesto rýchlo zaujal vz. 58.

Od Československa po Kubu

Po vyradení z prvosledových československých útvarov časť pušiek zostala v zálohách a pri čestných jednotkách. Upravené vz. 52/57 sa stali aj reprezentatívnou zbraňou Hradnej stráže. Obmedzený počet vz. 52 bol vybavený možnosťou montáže infračerveného zameriavača NSP-2 s uvádzaným dosahom okolo 200 metrov.

Ďalšie kusy smerovali do zahraničia. Pušky oboch verzií sa objavili v Egypte, Sýrii, na Kube a neskôr v rôznych konfliktoch Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Fotograficky sú doložené v kubánskych rukách a zbrane tohto typu sa spájajú aj s inváziou v Zátoke svíň. Exempláre boli nájdené tiež počas americkej operácie na Grenade v roku 1983. Krátka domáca kariéra sa tak zmenila na podstatne dlhší a menej prehľadný život vo výzbroji spojeneckých štátov a nepravidelných jednotiek.

Ako pôsobí na dnešného strelca

Vz. 52 je na pomery medzistupňového náboja ťažká a vpredu zaťažená. Pri nosení je to nevýhoda, pri streľbe však hmotnosť tlmí spätný ráz a stabilizuje zbraň. Dlhá mieridlová línia, plnohodnotná pažba a slušný spúšťový mechanizmus jej dávajú charakter klasickej vojenskej pušky, nie ľahkej karabíny. Integrovaný bodák posúva ťažisko dopredu, čo môže pomáhať pri streľbe postojačky, ale celok ešte viac zaťažuje.

Najväčším obmedzením pôvodnej verzie je strelivo. Náboj 7,62 × 45 mm sa nevyrába vo veľkých moderných sériách a zachované vojenské zásoby bývajú staré, často s korozívnymi zápalkami. Pri zberateľskom kuse preto rozhoduje stav vývrtu, komory a plynového systému. Známe sú tiež praskliny pažieb v zúžených miestach okolo puzdra a krku. Vz. 52/57 má výhodu dostupnejšieho kalibru 7,62 × 39 mm, no zachovaných kusov je menej a treba odlišovať továrenskú úpravu od neskorších komerčných zásahov.

Presnosť konkrétnej pušky dnes oveľa viac ovplyvňuje stav hlavne a kvalita streliva než pôvodné vojenské tabuľky. Hľadie do 1 000 metrov nemožno chápať ako údaj o reálnej vzdialenosti presnej individuálnej streľby. Dobové armádne materiály uvádzali účinnú streľbu približne do 400 metrov, čo lepšie zodpovedá možnostiam zbrane a jej náboja.

Technická odbočka, ktorá prišla o budúcnosť

Prstencový piest ani predné ozuby výkyvného závorníka sa nestali všeobecne nasledovaným vzorom. Vz. 58, ktorý pušku nahradil, používal celkom odlišný mechanizmus a nemožno ho považovať za jednoduchého potomka vz. 52. Kontinuitu treba hľadať skôr v schopnosti československého priemyslu vyvinúť vlastný náboj, pušku aj podpornú zbraň a zaviesť ich do sériovej výroby.

Vz. 52 sa ocitla medzi dvoma epochami. Koncepčne už prijala náboj stredného výkonu a samonabíjanie, ale hmotnosťou, desaťranovým zásobníkom a dôrazom na bodák stále patrila ku klasickým pechotným puškám. O niekoľko rokov neskôr armáda požadovala kompaktnejšiu zbraň s väčšou kapacitou a dávkou.

Jej krátka služba preto nebola dôsledkom jedného fatálneho konštrukčného nedostatku. Zbraň doplatila na náročný rozbeh výroby, rýchlu zmenu doktríny a najmä na koniec samostatného československého kalibru. Práve spojenie originálnej techniky s politicky ukončenou ambíciou z nej robí jednu z najvýrečnejších zbraní povojnového Československa.