Francúzsky MAS-38 sa nedá zameniť s nijakým iným samopalom. Hlaveň, puzdro záveru a drevená pažba nevytvárajú jednu priamku, predpažbie prakticky neexistuje a zo spodnej časti zbrane vystupuje dlhý, takmer kolmo postavený zásobník. Na prvý pohľad pôsobí ako experimentálny prototyp, ktorý sa omylom dostal do sériovej výroby. V skutočnosti išlo o oficiálne prijatú vojenskú zbraň, skonštruovanú v štátnom arzenáli Manufacture d'armes de Saint-Étienne.
MAS-38 bol ľahký, kvalitne vyrobený a pri streľbe mimoriadne pokojný. Do služby však prichádzal tesne pred nemeckým útokom na Francúzsko a používal náboj 7,65 × 20 mm Longue, ktorý bol na vojenský samopal slabší než v tom čase rozšírený 9 mm Luger. Jeho príbeh je preto ukážkou toho, že ani technicky vydarená zbraň nemusí ovplyvniť výsledok vojny, ak vznikne neskoro a v nesprávnom logistickom rámci.
Francúzske hľadanie samopalu
Francúzsko začalo skúmať možnosti ľahkých automatických zbraní už po prvej svetovej vojne. Skúsenosti zo zákopov ukázali, že medzi pištoľou a ľahkým guľometom zostáva vo výzbroji prázdne miesto. Samopal mohol priniesť veľkú palebnú silu pri čistení zákopov, v zastavanom priestore alebo pri obrane úzkych prístupov, no francúzske velenie mu dlho nepripisovalo takú dôležitosť ako puške či ľahkému guľometu.
V priebehu dvadsiatych rokov vzniklo viacero skúšobných konštrukcií, okrem iných prototypy spojené so Section Technique de l'Artillerie a arzenálom v Saint-Étienne. Francúzi skúšali rozličné kalibre aj usporiadania, ale požiadavky sa menili a rozhodnutia prichádzali pomaly. Vývojová línia, z ktorej napokon vyrástol MAS-38, sa ustálila až v tridsiatych rokoch. Bezprostredným predchodcom sériovej zbrane bol experimentálny model označovaný MAS-35.
Nový samopal bol oficiálne prijatý ako pistolet-mitrailleur de 7,65 mm modèle 1938. Číslo v názve však neznamená, že jednotky okamžite dostali veľké množstvá zbraní. Rozbeh výroby sprevádzali prieťahy a do začiatku nemeckej ofenzívy v máji 1940 bolo k dispozícii iba obmedzené množstvo. Práve načasovanie sa stalo jedným z rozhodujúcich problémov MAS-38.
Konštruktérom bol štátny arzenál
Pri MAS-38 nemožno ukázať na jediného konštruktéra porovnateľného s Johnom Mosesom Browningom či Georgom Lugerom. Zbraň bola výsledkom kolektívneho vývoja v Manufacture d'armes de Saint-Étienne, známom pod skratkou MAS. Tento francúzsky štátny podnik mal dlhú tradíciu výroby vojenských zbraní a disponoval skúsenými konštruktérmi aj technologickým zázemím.
Arzenál v Saint-Étienne neskôr vytvoril aj povojnové pušky MAS-49 a MAS-49/56. Pri samopale z roku 1938 je už viditeľný typický francúzsky prístup: snaha vyriešiť konkrétnu služobnú požiadavku vlastnou, technicky osobitou cestou. Výsledok nepôsobil tak jednoducho ako britský Sten ani tak konvenčne ako nemecký MP 38, no jednotlivé prvky mali jasný účel.
Prečo MAS-38 vyzerá, akoby bol ohnutý
Najvýraznejšou zvláštnosťou zbrane je vzájomné postavenie hlavne a puzdra záveru. MAS-38 pracuje s neuzamknutým dynamickým záverom a strieľa z otvoreného záveru, čo je pri dobových samopaloch bežné. Telo záveru sa však nepohybuje presne v osi hlavne. Jeho dráha smeruje dozadu pod miernym uhlom nadol do oblasti pažby.
Čelo záveru musí napriek tomu správne dosadnúť k nábojovej komore, takže celý diel má neobvyklú geometriu. Šikmé vedenie zároveň vytvára pri pohybe dodatočné trenie, ktoré sa podieľa na pokojnom priebehu cyklu. MAS-38 sa však najpresnejšie opisuje ako zbraň s jednoduchým dynamickým záverom, nie ako samopal s formálnym mechanickým oneskorením, aké používajú valčekové alebo pákové systémy.
Takéto usporiadanie umožnilo umiestniť vratnú pružinu do pažby a zachovať krátke puzdro záveru. Zároveň pomohlo vytvoriť kompaktnú zbraň s celkovou dĺžkou približne 62 centimetrov, hoci mala pevnú drevenú pažbu. Nápadná „krivá“ línia teda nie je výrobnou chybou ani estetickou výstrednosťou, ale dôsledkom vnútorného usporiadania.
Zbraň strieľa iba dávkou. Nemá bežný prepínač režimu streľby a jednotlivé výstrely možno dosiahnuť len veľmi krátkym stlačením spúšte, čo nie je spoľahlivou náhradou samonabíjacieho režimu. Nezvyčajná je aj poistka: spúšť sa zatlačí smerom dopredu, čím sa mechanizmus zaistí. Riešenie je funkčné, ale pre strelca zvyknutého na páčku alebo priečny poistný prvok nie je intuitívne.
Technické parametre MAS-38
- Kaliber: 7,65 × 20 mm Longue
- Princíp činnosti: neuzamknutý dynamický záver
- Spôsob streľby: z otvoreného záveru, iba plne automatická streľba
- Kapacita zásobníka: 32 nábojov
- Dĺžka zbrane: približne 623 mm
- Dĺžka hlavne: približne 224 mm
- Hmotnosť bez nábojov: približne 2,9 kg
- Teoretická kadencia: približne 600 až 700 rán za minútu
- Úsťová rýchlosť: približne 350 m/s v závislosti od použitého streliva
- Mieridlá: pevná muška a jednoduché mechanické hľadidlo
- Pažba: pevná drevená
V dobových dokumentoch aj novších publikáciách možno nájsť mierne odlišné údaje o hmotnosti, kadencii či úsťovej rýchlosti. Rozdiely súvisia s metodikou, konkrétnou výrobnou sériou a použitým strelivom, preto je presnejšie pracovať s približnými hodnotami než s jediným údajom platným pre každý zachovaný kus.
Náboj 7,65 Longue: príjemný pri streľbe, problematický vo vojne
Francúzsky náboj 7,65 × 20 mm Longue má pôvod v americkom strelive vyvinutom pre Pedersenovo zariadenie z obdobia prvej svetovej vojny. Francúzsko ho zaviedlo do vlastnej výzbroje a používalo aj v služobných pištoliach Modèle 1935A a Modèle 1935S. Voľba rovnakého kalibru pre pištoľ a samopal mala z logistického pohľadu zmysel, aspoň na papieri.
V samopale sa však ukázala hranica tejto úvahy. Náboj 7,65 Longue je výkonnejší a dlhší než bežný 7,65 mm Browning, ale zaostáva za 9 mm Luger. Vytvára malý spätný ráz, čo je jednou z najpríjemnejších vlastností MAS-38, no súčasne poskytuje menšiu energiu strely a horší účinok proti prekážkam. Na krátku vzdialenosť zostával nebezpečný a pre policajné použitie mohol byť primeraný, ale vo vojenskom samopale predstavoval kompromis.
Samostatný francúzsky kaliber navyše skomplikoval osud ukoristených zbraní. Nemecké jednotky mohli používať zásoby nábojov získané vo Francúzsku a pokračujúca výroba zabezpečila určitý prísun, no 7,65 Longue nepatril medzi štandardné nemecké pištoľové kalibre. MAS-38 sa preto hodil skôr pre policajné, strážne a okupačné zložky než pre rozsiahle nasadenie v prvých líniách.
Ako sa správa pri streľbe
Publikované strelecké skúšky zachovaných exemplárov sa zhodujú v jednej veci: MAS-38 je na plne automatickú zbraň veľmi dobre ovládateľný. Kombinácia nízkeho impulzu náboja, hmotnosti približne 2,9 kilogramu, primeranej kadencie a šikmo vedeného záveru drží ústie hlavne pokojnejšie, než by naznačovali malé rozmery zbrane.
Po založení pažby do ramena pôsobí MAS-38 skôr ako ľahká karabína než ako neohrabaný kus medzivojnovej techniky. Pevná drevená pažba poskytuje istejší kontakt než jednoduché kovové opierky mnohých vojnových samopalov. Pri krátkej dávke zostávajú zásahy sústredené v prakticky použiteľnej oblasti terča a zbraň nemá prudkú tendenciu utekať nahor. Kadencia je dostatočne nízka na to, aby skúsený strelec dokázal spúšťou oddeľovať krátke dávky.
Ergonómia však prezrádza vek konštrukcie. Chýba samostatná pištoľová rukoväť, predná časť neposkytuje veľa priestoru pre podpornú ruku a zásobník by sa nemal používať ako držadlo. Ovládanie poistky cez spúšť si vyžaduje návyk. Malé mechanické mieridlá vyhovujú skôr boju na krátku vzdialenosť než presnému mierenému strieľaniu.
Otvorený záver tiež znamená, že po stlačení spúšte sa pomerne ťažký záver najprv rozbehne dopredu, vyberie náboj zo zásobníka a až potom dôjde k výstrelu. Tento pohyb zhoršuje predpoklady na presný prvý zásah v porovnaní so samonabíjacou zbraňou strieľajúcou zo zatvoreného záveru. V rámci svojej kategórie a obdobia však MAS-38 patrí medzi kultivované a ľahko kontrolovateľné samopaly.
Kvalita, ktorá sa nehodila na masovú vojnu
MAS-38 vznikol ešte pred tým, ako vojnová prax presadila extrémne zjednodušené samopaly z lisovaných dielov. Jeho telo a vnútorné súčiastky vyžadovali rozsiahle obrábanie. Dielenské spracovanie zachovaných kusov býva veľmi dobré a mechanizmus pôsobí precízne, lenže práve táto precíznosť zvyšovala čas aj cenu výroby.
V roku 1938 to nevyzeralo ako zásadná chyba. Francúzska armáda neplánovala vyzbrojiť samopalmi každého pešiaka a mohla požadovať trvácnu služobnú zbraň. Po vypuknutí totálnej vojny však boli výhodnejšie konštrukcie, ktoré sa dali vyrábať rýchlo, lacno a v státisícových sériách. Britský Sten či sovietsky PPŠ-41 vychádzali z úplne inej priemyselnej logiky.
Od pádu Francúzska po povojnovú políciu
Do bojov v roku 1940 zasiahli MAS-38 iba v obmedzenom počte. Po francúzskej kapitulácii Nemci zbrane prevzali a označili ich ako MP 722(f). Výroba v Saint-Étienne pokračovala aj počas okupácie, pričom hotové samopaly smerovali najmä k nemeckým a kolaboračným bezpečnostným zložkám. Časť kusov sa dostala aj k odboju, či už zo starších skladov, alebo prostredníctvom koristi.
Po oslobodení Francúzsko výrobu obnovilo a MAS-38 zostal v službe armády, četníctva a polície. Jeho kompaktnosť, slabší spätný ráz a kvalitná pažba mu vyhovovali najmä v bezpečnostnej úlohe. Objavoval sa aj vo francúzskych zámorských konfliktoch a povojnových zásobách, postupne ho však vytlačil MAT-49 v štandardnom kalibri 9 mm Luger. Novší samopal mal sklopnú zásobníkovú šachtu, zasúvaciu opierku a lepšie zodpovedal požiadavkám výsadkových aj koloniálnych jednotiek.
Mussoliniho smrť a sporný MAS-38
Najznámejší príbeh spojený s MAS-38 sa odohral mimo Francúzska. Jeden exemplár uchovávaný v Albánsku je tradične prezentovaný ako zbraň, ktorou taliansky partizán Walter Audisio v apríli 1945 zastrelil Benita Mussoliniho a Claru Petacciovú. Audisio ju neskôr odovzdal Albánsku a tvrdenie sa stalo súčasťou príbehu múzejného exponátu.
Okolnosti Mussoliniho popravy sú však zaťažené protichodnými výpoveďami. V rôznych verziách sa objavuje aj samopal Beretta a nezhody panujú v tom, kto presne strieľal, aké zbrane boli použité a v akom poradí. Spojenie konkrétneho MAS-38 s popravou preto nemožno považovať za nespochybniteľne uzavretý fakt. Isté je len to, že zbraň takéhoto typu sa nachádzala v partizánskom prostredí a Audisio jej neskôr pripísal významnú úlohu.
Čo po MAS-38 zostalo
Samopal zo Saint-Étienne nezaložil veľkú konštrukčnú školu a jeho šikmá dráha záveru sa nestala bežným vzorom. Bola príliš osobitá na to, aby priniesla rozhodujúcu výhodu oproti jednoduchšiemu priamemu usporiadaniu. Historický význam MAS-38 spočíva skôr v tom, že ukazuje jednu z možných ciest vývoja samopalu tesne pred druhou svetovou vojnou.
Jeho nástupca MAT-49 už používal výkonnejší a medzinárodne rozšírený náboj 9 mm Luger. Bol prispôsobený veľkosériovej výrobe a službe vo výsadkových, policajných aj koloniálnych jednotkách. Francúzi teda neopakovali neobvyklú geometriu MAS-38, ale zachovali dôraz na kompaktnosť, robustnosť a bezpečné služobné ovládanie.
Pre dnešného strelca a zberateľa je MAS-38 fascinujúcou kombináciou vysokej výrobnej kvality a nekonvenčnej mechaniky. Pri streľbe presviedča nízkym spätným rázom a stabilitou dávky, zároveň však pripomína obmedzenia otvoreného záveru, výlučne automatického režimu a slabšieho náboja. Originálne strelivo 7,65 Longue je dnes navyše podstatne menej dostupné než bežné historické pištoľové kalibre.
Záver
MAS-38 nebol zlý samopal. Bol to dobre ovládateľný, kompaktný a precízne vyrobený služobný nástroj, ktorého nezvyčajná silueta vychádzala z premyslenej vnútornej konštrukcie. Jeho slabinami boli málo výkonný a neštandardný náboj, náročnejšia výroba a najmä neskoré zavedenie do výzbroje.
Keby prišiel o niekoľko rokov skôr a v silnejšom kalibri, mohol sa zaradiť medzi výrazné európske samopaly svojej generácie. Namiesto toho zostal zbraňou na pomedzí období: príliš prepracovanou pre masovú vojnovú produkciu, no stále dosť praktickou na to, aby slúžila počas okupácie aj po oslobodení. Práve tento rozpor robí z MAS-38 jednu z najzaujímavejších, hoci neprávom prehliadaných francúzskych zbraní 20. storočia.
