Na prvý pohľad pôsobí Johnson M1941 trochu neisto. Predná časť pripomína odľahčenú vojenskú pušku, stred tela rozširuje nápadný rotačný zásobník a odkrytá hlaveň vyčnieva z krátkeho perforovaného plášťa. Keď však zbraň vezmete do rúk, jednotlivé zvláštnosti začnú dávať zmysel. Nie sú výsledkom snahy zaujať neobvyklým vzhľadom, ale dôsledkom konštrukcie, ktorá mala ponúknuť inú odpoveď na rovnakú otázku ako M1 Garand: ako dať americkému pešiakovi spoľahlivú samonabíjaciu pušku na výkonný náboj .30-06 Springfield.

Johnson napokon súboj o post štandardnej americkej pušky nevyhral. Zjednodušovať jeho príbeh na údajne geniálnu zbraň porazenú úradníkmi by však bolo rovnako nepresné ako označiť ju za slepú vývojovú vetvu. M1941 mala skutočné prednosti, ale aj vlastnosti, ktoré boli v armádnej prevádzke problematickejšie než pri krátkom streleckom teste.

Právnik, mariňák a kritik Garandu

Melvin Maynard Johnson Jr. neprišiel z tradičného prostredia veľkej zbrojovky. Bol bostonským právnikom, absolventom Harvardu, dôstojníkom rezervy americkej námornej pechoty a vášnivým znalcom strelných zbraní. Počas tridsiatych rokov sledoval skúšky nových samonabíjacích pušiek a nebol presvedčený, že konštrukcia Johna C. Garanda predstavuje jediné správne riešenie.

Americká armáda prijala M1 Garand v roku 1936, no jej zavádzanie nesprevádzala absolútna technická istota. Skoré pušky prešli úpravami plynového systému a objavovali sa diskusie o spoľahlivosti, výrobe aj použitej munícii. Johnson videl príležitosť pre mechanizmus, ktorý by nepotreboval odber prachových plynov z hlavne. Prvé prototypy začal stavať v druhej polovici tridsiatych rokov a v júni 1938 sa mu podarilo presadiť neformálne armádne skúšky.

Jeho cieľom nebolo vytvoriť ľahkú športovú samonabíjačku. Zbraň mala používať plnohodnotný náboj .30-06 Springfield, zniesť vojenské zaobchádzanie a zároveň ponúknuť dostatočne jednoduchú výrobu. Na vývoji prvých kusov spolupracovali aj spoločnosti Marlin Firearms a Taft-Peirce Manufacturing Company. Keď prišla zahraničná objednávka, sériovú výrobu zabezpečovala Cranston Arms Company v Rhode Islande, vytvorená v spolupráci Johnsonovej firmy s priemyselnou spoločnosťou Universal Windings.

Krátky záklz namiesto plynového piesta

Najdôležitejším rozdielom medzi Johnsonom a Garandom je spôsob, akým energia výstrelu uvedie mechanizmus do pohybu. Garand odoberá časť prachových plynov a prostredníctvom piesta s dlhým pohybom ovláda záver. Johnson M1941 pracuje na princípe krátkeho záklzu hlavne.

Po výstrele zostávajú hlaveň a záver krátko pevne spojené. Spoločne sa posunú dozadu približne o 12,7 milimetra. Vačkové plochy následne pootočia záver asi o 20 stupňov, čím sa jeho osem uzamykacích ozubov uvoľní z nástavca hlavne. Hlaveň sa zastaví a vráti dopredu, zatiaľ čo záver pokračuje dozadu, vytiahne a vyhodí nábojnicu. Vratná pružina uložená v pažbe potom pošle mechanizmus vpred, zasunie nový náboj a opäť otočením uzamkne záver.

Viacozubový záver rozkladá zaťaženie po obvode a na svoju dobu pôsobí mimoriadne moderne. Pri rozobratí je príbuznosť s neskoršími rotačnými závermi rodiny AR vizuálne zrejmá, hoci Johnson a AR-15 používajú úplne odlišný princíp pohonu. Melvin Johnson po vojne pôsobil ako konzultant spoločnosti ArmaLite a pomáhal presadzovať konštrukcie AR-10 a AR-15. M1941 preto nemožno nazvať priamym predkom M16, no jej viacozubový záver a pružina vedená do pažby predstavujú dôležitú časť vývojového príbehu.

Desať nábojov v charakteristickom bruchu

Najpraktickejšou osobitosťou pušky je pevný rotačný zásobník na desať nábojov. Tvorí nápadné rozšírenie pod strednou časťou puzdra a dal zbrani jej nezameniteľnú siluetu. Náboje sa vkladajú cez odpruženým krytom chránený otvor na pravej strane. Strelec ich môže zasúvať jednotlivo alebo použiť štandardné päťranové pásiky určené pre pušku M1903 Springfield.

Výhodou je možnosť zásobník priebežne dopĺňať bez toho, aby musel byť úplne prázdny. Ak v ňom zostanú tri náboje, možno pridať ďalších sedem. Nabíjať sa dá aj pri náboji v komore a zatvorenom závere. V tomto smere je Johnson pružnejší než Garand, ktorého osemranový nábojový rámček en bloc je najpohodlnejšie meniť po vystrelení posledného náboja.

Garand však dokáže prázdnu pušku nabiť jedným rýchlym pohybom. Johnson potrebuje dva päťranové pásiky alebo postupné vkladanie nábojov. Dobové skúšky preto ukázali zaujímavý rozdiel: Johnson uľahčoval priebežné dopĺňanie, ale kompletné nabitie Garandu bolo spravidla rýchlejšie. Vyššia kapacita sama osebe teda automaticky neznamenala kratšie prestoje.

Technické parametre Johnson M1941

• Kaliber: .30-06 Springfield; čilská séria 7 × 57 mm Mauser
• Mechanizmus: samonabíjací, krátky záklz hlavne
• Uzamknutie: rotačný záver s ôsmimi uzamykacími ozubmi
• Kapacita: 10 nábojov v pevnom rotačnom zásobníku
• Nabíjanie: jednotlivo alebo päťranovými pásikmi M1903
• Dĺžka hlavne: približne 559 mm
• Celková dĺžka: približne 1 165 mm podľa konkrétneho vyhotovenia
• Hmotnosť: približne 4,3 kg bez nábojov
• Úsťová rýchlosť: okolo 850 m/s podľa použitého laborovania
• Mieridlá: chránená muška a nastaviteľné dioptrické hľadie, stupnica do 1 000 yardov
• Hlaveň: rýchlo odnímateľná, pri výstrele pohyblivá

Puška, ktorú nemožno držať ako Garand

Johnson M1941 má hmotnosť porovnateľnú s Garandom, no v rukách pôsobí odlišne. Rozšírený zásobník sústreďuje hmotu okolo stredu zbrane, kým odkrytá predná časť hlavne vyzerá nezvyčajne ľahko. Pažba má klasickú lícnicu a zbraň sa do ramena zakladá prirodzene, ale vysoké blokové hľadie zaberá viac priestoru v zornom poli než kruhové hľadie Garandu.

Publikované strelecké skúsenosti sa rozchádzajú v hodnotení spätného rázu. Niektorí strelci opisujú Johnson ako mäkší vďaka pohybu hlavne a dlhšiemu priebehu mechanického impulzu. Pri priamom porovnaní na jednej strelnici bol naopak zaznamenaný o niečo ostrejší pocit než pri M1. Obe skúsenosti môžu byť úprimné: výsledok ovplyvňuje stav vratnej pružiny, pažby a tlmiaceho mechanizmu, použitá munícia aj spôsob založenia takmer osemdesiatročného exemplára.

Pri streľbe z opory treba myslieť na to, že hlaveň nie je pevným nosníkom. Tlak na jej odkrytú časť alebo pridaná hmotnosť menia podmienky, za ktorých sa má pohnúť dozadu. Oporu je preto vhodné viesť pod pažbou a nechať hlaveň pracovať voľne. Rovnaký problém sa prejavil pri bodáku. Bežný americký bodák bol príliš ťažký a nepriaznivo ovplyvňoval funkciu záklzového systému.

Johnson reagoval ľahkým celokovovým bodákom s krátkou trojhrannou čepeľou, ktorému mariňáci dali nelichotivú prezývku stanový kolík. Zbraň s ním mohla fungovať, ale ako bodák bol menej presvedčivý než robustnejšie služobné modely. Armáda navyše oprávnene namietala, že náraz pri bodákovom boji by pôsobil priamo na pohyblivú zostavu hlavne.

Čo naozaj ukázal súboj s Garandom

Johnson býva vykresľovaný ako víťaz skúšok, ktorému kariéru zničila armádna byrokracia. Skutočný obraz je zložitejší. V decembri 1939 sa pri armádnom hodnotení vystrieľalo z Johnsonových pušiek viac než 6 000 nábojov a zaznamenaných bolo iba dvanásť menších zádržiek. Napriek slušnému výsledku komisia kritizovala dĺžku a hmotnosť, náchylnosť otvorenejšieho zásobníka na vnikanie nečistôt a nespoľahlivú činnosť so štandardným bodákom.

Pri skúške námornej pechoty v Quanticu v máji 1940 dosiahol Johnson v streľbe na 300 a 1 000 yardov 81,2 percenta zásahov, zatiaľ čo skúšané Garandy 71,3 percenta. Obe konštrukcie absolvovali streľbu bez porúch a ich praktická kadencia bola rovnaká. Garand sa však rýchlejšie nabíjal. Výsledok bol pre Johnsona cenným argumentom, nie definitívnym dôkazom nadradenosti celej konštrukcie.

Rozhodujúcejšie porovnanie prebehlo v San Diegu na prelome rokov 1940 a 1941. Komisia postavila vedľa seba M1903 Springfield, M1 Garand, Johnson a experimentálnu samonabíjaciu pušku Winchester. Záverečné hodnotenie umiestnilo Garand pred Johnson. Armádna história obstarávania neskôr zhrnula, že obe samonabíjacie pušky boli presnosťou porovnateľné, no Garand sa ukázal ako odolnejší a prevádzkovo spoľahlivejší.

Rozhodovala aj logistika. M1 už bola štandardizovaná, jej výroba sa rozbiehala a existoval systém výcviku, náhradných dielov i zásobovania. Johnson by ju mohol nahradiť iba vtedy, keby bol jednoznačne lepší. Ponúkal vyššiu kapacitu, jednoduché dopĺňanie a odnímateľnú hlaveň, ale neodstránil všetky pochybnosti o odolnosti, zásobníku a pohyblivej hlavni. Armáda teda neodmietla hotový zázrak. Odmietla nádejnú zbraň, ktorej výhody nevyvážili náklady na zavedenie druhého systému.

Holandská objednávka a cesta do Pacifiku

Johnson sa po neúspechu doma obrátil na zahraničie. Holandská nákupná komisia potrebovala moderné zbrane pre jednotky chrániace Holandskú východnú Indiu. Dňa 19. augusta 1940 objednala prvých 10 200 pušiek a 515 ľahkých guľometov; druhá objednávka zvýšila počet pušiek na 20 400. Práve pre holandský kontrakt dostali sériové zbrane označenie Model of 1941.

Výroba prebiehala v Cranstone a do jej zastavenia vzniklo 21 988 pušiek. Len približne 3 000 kusov sa podarilo odoslať pred japonským obsadením Holandskej východnej Indie. Zvyšok zostal v Spojených štátoch pod embargom, čo vytvorilo zásobu hotových zbraní práve v čase, keď americká námorná pechota nemala dostatok Garandov.

Pre vznikajúce výsadkové jednotky bola zaujímavá rýchlo odnímateľná hlaveň. Po jej demontovaní sa dala dlhá služobná puška uložiť do kompaktnejšieho vaku. Melvin Johnson poskytol 1. výsadkovému práporu prvých 23 kusov a neskôr bolo pre mariňákov odoslaných 650 ďalších. Dokumenty uvádzajú celkovo 750 obstaraných pušiek, hoci tabuľka výzbroje 1. výsadkového pluku povoľovala 242 kusov.

Johnson sa objavil na Guadalcanale a najvýraznejšie na Bougainville. Veliteľ Victor Krulak po bojovej operácii hodnotil jeho výkon ako porovnateľný s M1 a medzi oboma puškami nevidel podstatný praktický rozdiel. To je možno najtriezvejší dobový verdikt: M1941 nebola zlyhaním, ale ani zbraňou, ktorá by v boji zatienila Garand.

Po rozpustení výsadkového pluku boli Johnsony stiahnuté. Niektoré kusy mariňáci údajne rozobrali a ich hlavne zakopali na pláži Bougainville, ďalšie sa vrátili do Spojených štátov alebo holandským ozbrojeným zložkám. Mýtus o osobitnom „mariňáckom modeli“ nie je podložený. Pušky používané námornou pechotou pochádzali zo štandardnej holandskej produkcie a bez dobovej dokumentácie nemožno ich pôvod určovať iba podľa výrobného čísla.

Čile, zberatelia a nezhodné čísla

Najvýznamnejším ďalším zákazníkom bolo Čile, ktoré prevzalo 1 000 pušiek v kalibri 7 × 57 mm Mauser. Sériové Johnsony sa číslovali v blokoch bez písmena a s prefixmi A a B. Mnohé súčiastky nesú vlastné čísla, výrobca ich však zámerne nepároval s číslom puzdra. „Všetky čísla zhodné“ preto pri tejto zbrani nie sú samozrejmým dôkazom pôvodnosti a môžu byť skôr dôvodom na dôkladné preverenie.

Po vojne sa časť pušiek predala na civilný trh. Niektoré boli upravené na poľovnícke zbrane, dostali skrátené pažby, nové mieridlá alebo hlavne v civilných kalibroch. Zachovaný vojenský exemplár je dnes vzácny nielen pre nízky počet vyrobených kusov, ale aj preto, že veľká časť produkcie prešla tvrdou službou alebo prestavbou.

Menej známou zaujímavosťou je Johnsonov zvyk dávať svojim konštrukciám mená. Samonabíjaciu pušku nazýval Betsy, zatiaľ čo ľahký guľomet dostal meno Emma. Za týmito domáckymi prezývkami stál mimoriadne ambiciózny projekt celej rodiny zbraní so spoločnými konštrukčnými prvkami.

Verdikt z pohľadu dnešného strelca

Johnson M1941 je dnes fascinujúci najmä tým, že nepôsobí ako kuriozita postavená okolo jedného samoúčelného nápadu. Desaťranový rotačný zásobník prináša skutočnú taktickú výhodu pri priebežnom dopĺňaní. Rýchlo odnímateľná hlaveň uľahčuje transport a viacozubový rotačný záver ukazuje smer, ktorý sa neskôr stal bežnou súčasťou moderných vojenských pušiek.

Zároveň ide o zbraň, ktorej charakter určuje kompromis krátkeho záklzu. Pohyblivá hlaveň vyžaduje citlivejší prístup k opore, komplikuje použitie bodáka a kladie vysoké nároky na rozmery i stav jednotlivých súčiastok. Mieridlá sú presné, ale menej otvorené než na Garande, a plné nabitie zásobníka nie je také rýchle ako zasunutie jedného rámčeka en bloc.

M1 Garand vyhral nie preto, že by bol Johnson zlou puškou, ale preto, že bol v rozhodujúcom okamihu vyspelejším vojenským systémom. M1941 zostala technicky odvážnym súperom, ktorý sa dokázal uplatniť v boji, no neponúkol dostatočne veľký náskok na to, aby prevrátil už rozbehnutú americkú výrobu. Jej najväčšie víťazstvo preto neprišlo v súťaži s Garandom. Spočíva v tom, že niektoré Johnsonove riešenia prežili vlastnú zbraň a ich ozvenu možno nájsť v puškách, ktoré zmenili druhú polovicu 20. storočia.