Na prvý pohľad pôsobí ZH-29 ako mierne čudácka puška z obdobia, keď konštruktéri ešte len hľadali správny recept na spoľahlivú samonabíjaciu zbraň. Pri bližšom pohľade však jej nesúmerné línie prestávajú byť samoúčelnou zvláštnosťou. Každé vyosenie, rebrovanie a neobvyklé ovládanie má technický dôvod.
Československá ZH-29 vznikla v čase, keď väčšina vojakov stále nosila opakovacie pušky a samonabíjacie modely boli drahými experimentmi. Konštruktér Emanuel Holek dokázal vytvoriť zbraň kompaktnú, mechanicky premyslenú a použiteľnú s výkonným nábojom 7,92 × 57 mm Mauser. Napriek tomu sa z nej nestala štandardná puška československej armády. Najväčšiu príležitosť dostala tisíce kilometrov od Brna – v Číne.
Od puškárskej dielne k brnianskej zbrojovke
Emanuel Holek sa narodil v roku 1899 a patril k pozoruhodnej rodine českých zbrojných konštruktérov. Jeho brat Václav sa preslávil predovšetkým prácou na ľahkom guľomete ZB 26, ďalší brat František pôsobil v rovnakom odbore. Emanuel sa vyučil za puškára v pražskej firme Jan Nowotný a po prvej svetovej vojne pracoval v podniku Zbrojovka Praga.
V roku 1925 prešiel do strakonickej zbrojovky, kde sa venoval samonabíjacej puške označovanej HB, teda Holek–Beneš. Po nástupe do Československej zbrojovky v Brne 23. apríla 1927 však začal rozvíjať novú koncepciu. Zo strakonického projektu si ponechal najmä skúsenosti a základné myšlienky spúšťového mechanizmu, nie celkové usporiadanie zbrane.
Do júna 1928 vznikol prototyp označený Z.1. Pracoval s odberom prachových plynov a uzamknutým záverom, ktorého zadná časť sa vychyľovala v horizontálnej rovine. Počas približne šiestich týždňov absolvoval skúšku s 12 221 výstrelmi. Nasledoval upravený vzor H.2, ktorý do konca októbra 1928 vystrelil 20 523 nábojov, pričom bola raz vymenená hlaveň. To už nebol iba výstavný experiment, ale intenzívne skúšaný základ budúcej sériovej pušky.
Čínska objednávka ako rozhodujúca príležitosť
Brnianska zbrojovka mala v Číne dobré meno vďaka ľahkým guľometom ZB 26. Severočínsky vládca Zhang Zuolin uzavrel kontrakt na tisíc týchto guľometov a po jeho zavraždení v júni 1928 pokračoval v nákupoch syn Zhang Xueliang. Práve jeho záujem vytvoril priestor aj pre Holkovu samonabíjaciu pušku.
Keď Zhang Xueliang v roku 1930 kúpil v Brne školské lietadlo, zbrojovka mu venovala chrómovanú ZH-29. Následná objednávka 150 pušiek pre osobnú gardu bola odoslaná do Mukdenu vo februári 1930. Ďalšia približne rovnako veľká séria pravdepodobne smerovala opäť do Číny.
V dostupných prehľadoch sa niekedy objavuje údaj 435 pušiek dodaných do Číny v rokoch 1930 až 1933. Toto číslo však zahŕňa nielen pôvodné ZH-29, ale aj neskoršie ZH-32. Poslednú čínsku dodávku tvorilo sto kusov ZH-32 s bodákmi vz. 24, odoslaných do Mukdenu v auguste 1933.
Puška tak síce vznikala ako univerzálny exportný model, ale práve čínske objednávky jej umožnili prejsť do obmedzenej sériovej výroby. Bez nich by pravdepodobne zostala iba jednou z mnohých medzivojnových konštrukčných slepých uličiek.
Prečo je ZH-29 zámerne nesúmerná
Najdôležitejšou zvláštnosťou ZH-29 je záver, ktorý sa pri uzamknutí vychyľuje doľava a opiera sa o uzamykaciu plochu v ľavej stene puzdra. Nejde teda o symetrické uzamknutie ani o zvislé sklopenie, aké poznáme z viacerých neskorších pušiek.
Takéto riešenie vytváralo pri výstrele nesúmerné zaťaženie. Holek preto osadil hlaveň mierne doprava voči pozdĺžnej osi puzdra záveru. Pri prvých prototypoch bol uhol približne dva stupne, neskôr ho zmenšil asi na jeden stupeň. Os hlavne preto nie je úplne rovnobežná s hranami puzdra a pažby. Zadné mieridlo muselo byť posunuté tak, aby sa jeho rovina stretla s muškou umiestnenou na hlavni.
Pri pohľade zhora je nesúmernosť zbrane zreteľná, pri založení do pleca však nepôsobí rušivo. ZH-29 nemá pocitovo strieľať „za roh“. Vyosenie je malé a pri mierení sa prejavuje predovšetkým nezvyčajnou polohou hľadí, nie potrebou meniť bežný strelecký postoj.
Plynový mechanizmus a duralový chladič
Automatika využíva prachové plyny odoberané z hlavne. Plynový mechanizmus sa nachádza pod hlavňou a predná časť nosiča záveru zároveň plní úlohu piestnice. Dobový manuál uvádza približne 20-milimetrový pracovný zdvih piesta. Po počiatočnom pohybe nosič zachytí záver, vychýli ho z uzamykacej polohy a pokračuje dozadu, pričom vytiahne nábojnicu a natiahne bicie ústrojenstvo.
Množstvo plynov možno regulovať. Systém sa dá aj úplne uzavrieť, čím sa z pušky stane ručne ovládaná opakovačka. Táto možnosť mala význam pri poruche automatiky, použití nevhodného streliva alebo pri potrebe šetriť mechanizmus.
Nápadné rebrované predpažbie nie je iba estetickým prvkom. Ide o odliatok z duralu, ktorý obklopuje hlaveň a pomáha odvádzať teplo. Drevené príložky a spodná opierka chránia ruku strelca pred rozpálenou prednou časťou. V období, keď sa armády obávali, že samonabíjacia puška podporí nadmernú spotrebu streliva a prehreje sa rýchlejšie než opakovačka, išlo o premyslený argument v prospech Holkovej konštrukcie.
Technické parametre ZH-29
- Výrobca: Československá zbrojovka Brno
- Konštruktér: Emanuel Holek
- Rok zavŕšenia konštrukcie: 1929
- Kaliber sériovej vojenskej verzie: 7,92 × 57 mm Mauser
- Princíp činnosti: odber prachových plynov
- Uzamknutie: záver sklopný doľava
- Bicí mechanizmus: kohútikový, streľba z uzavretého záveru
- Režim streľby: samonabíjací
- Celková dĺžka: približne 1 150 mm
- Dĺžka hlavne: približne 590 až 591 mm pri štandardnom vyhotovení
- Hmotnosť: približne 4,35 až 4,62 kg podľa konkrétnej verzie a spôsobu merania
- Zásobovanie: odnímateľný schránkový zásobník, štandardne na 10 nábojov
- Ďalšie zásobníky: dobové materiály uvádzajú päťranové zásobníky, pri niektorých vyhotoveniach a ponukách sa objavujú aj predĺžené zásobníky približne na 20 nábojov
- Mieridlá: mechanické, zadné mieridlo odstupňované do 1 600 metrov
Rozdiely v publikovaných hmotnostiach a dĺžkach hlavne súvisia s viacerými vývojovými verziami, exportnými konfiguráciami a odlišným stavom zbrane pri meraní. Konkrétny muzeálny exemplár s desaťranovým prázdnym zásobníkom váži 4 620 gramov a má 591-milimetrovú hlaveň.
Zásobník, záchyt záveru a spúšť s dvojitou úlohou
Zásobník sa zasúva zospodu. Predná časť jeho uchytenia využíva pružné prvky, takže ho možno zatlačiť pomerne priamo do šachty bez výrazného zaháknutia a následného preklopenia. Prázdny zásobník možno ponechať v zbrani a dopĺňať nábojmi zo štandardných nábojových pásikov, čo zodpovedalo logistike armád vyzbrojených opakovacími mauserovkami.
Ešte neobvyklejšie funguje strelecká pohotovosť. Po poslednom výstrele zostane záver vzadu, pričom ho v otvorenej polohe drží súčasť bicího mechanizmu. Po vložení plného zásobníka strelec stlačí spúšť, čím uvoľní záver. Ten prejde dopredu a zasunie prvý náboj. Až ďalšie stlačenie spúšte spôsobí výstrel.
Mechanicky ide o elegantné riešenie, ktoré šetrí samostatný ovládací prvok. Z pohľadu dnešného strelca však pôsobí nezvyklo. Spúšť sme zvyknutí chápať výhradne ako povel na výstrel, nie ako vypúšťač záveru. ZH-29 preto vyžaduje presné osvojenie obsluhy, najmä pri manipulácii s otvoreným záverom.
Čo ukázali vojenské skúšky
V júli 1929 priviezol Emanuel Holek do amerického Aberdeenu dve pušky upravené na náboj .276 Pedersen. Spojené štáty vtedy hľadali budúcu samonabíjaciu služobnú pušku a skúšali viacero domácich aj zahraničných systémov. ZH-29 zákazku nezískala, no účasť na skúškach zvýšila prestíž československej konštrukčnej školy.
Československé ministerstvo národnej obrany objednalo desať exemplárov na porovnávacie skúšky. V marci 1932 vystrelili dve testované ZH-29 spolu 14 918 nábojov. Zaznamenaný podiel zádržiek dosiahol 2,14 percenta. Výsledok neznamenal okamžité odmietnutie, ale ukázal, že konštrukcia ešte potrebuje ďalšie dolaďovanie.
Záujem sa vrátil v druhej polovici tridsiatych rokov. Pušky skúšali aj dva československé dragúnske pluky a jazdecké oddelenie následne navrhlo ich zavedenie. Experimentovalo sa dokonca s protileteckými mieridlami, streľbou na vlečný rukáv a optickými zameriavačmi. K sériovému prijatiu však pred rozbitím Československa už nedošlo.
Ako pôsobí na dnešného strelca
ZH-29 je na pomery medzivojnovej samonabíjacej pušky dobre vyvážená, ale ľahká rozhodne nie je. Hmotnosť presahujúca štyri a pol kilogramu tlmí spätný ráz náboja 7,92 × 57 mm, zároveň je však cítiť v rukách pri dlhšom mierení postojačky. Duralový plášť a plynový mechanizmus posúvajú časť hmotnosti dopredu, čo pomáha držať hlaveň pri rýchlejšej streľbe, no zhoršuje svižné prenášanie medzi cieľmi.
Publikovaná streľba zo zachovaného exemplára ukázala spätný ráz porovnateľný s inými samonabíjacími puškami rovnakého kalibru a hmotnosti. Nebol označený za bolestivý, hoci tvar pažby a poloha lícnice spôsobovali citeľnejší úder do líca. Konkrétny skúšaný kus zároveň opakovane nedokončil cyklus. Príčinou bola kombinácia nastavenia plynového systému a použitého streliva, nie dôkaz všeobecnej chyby všetkých ZH-29.
Ovládacia rukoväť je dostatočne výrazná a mechanizmus sa dá v prípade potreby ovládať ručne. Spúšťový mechanizmus je na svoju dobu premyslený, ale funkcia spúšte ako vypúšťača otvoreného záveru si vyžaduje návyk. Mechanické mieridlá sú subtílnejšie než na mnohých neskorších vojenských puškách a ich nesúmerná poloha okamžite pripomína, že strelec drží výnimočnú konštrukciu.
Prečo sa z nej nestala druhá puška Mauser
ZH-29 sa vyrábala v období, keď brnianska zbrojovka ovládala presné obrábanie ocele na mimoriadne vysokej úrovni. Na zbrani je to vidieť. Väčšina súčiastok je obrábaná a len obmedzený počet dielov, napríklad telo zásobníka či botka pažby, vznikal lisovaním. Výsledkom je kvalitný mechanizmus, ale aj vysoká cena a značná výrobná náročnosť.
Armády zároveň stále váhali, či je samonabíjacia puška hodná vyšších nákladov, zložitejšieho zásobovania a väčšej spotreby streliva. ZH-29 navyše vstúpila na trh krátko pred tým, ako sa začali presadzovať konštrukcie lepšie prispôsobené veľkosériovej výrobe. Jej technická elegancia bola spätá s množstvom presne opracovaných plôch, ktoré boli pre exportnú zákazku prijateľné, no pre miliónovú vojnovú produkciu nevýhodné.
ZH-32, Litva a Habeš
V júni 1931 kúpilo päťdesiat ZH-29 litovské ministerstvo vnútra pre četníctvo a pohraničnú stráž. Išlo o jednu z mála doložených objednávok pôvodného modelu mimo Číny.
V roku 1932 nasledovala zdokonalená ZH-32 s upravenými a miestami zosilnenými súčiastkami. Sto kusov tohto modelu objednala habešská vláda cisára Haile Selassieho I. spolu s guľometmi ZB 30 a dvoma miliónmi nábojov 7,92 mm Mauser. Pre embargo boli pušky odoslané až v novembri 1935. Habešské exempláre sa dajú rozpoznať podľa leva vyznačeného na ľavej strane puzdra záveru.
Práve zamieňanie ZH-29 a ZH-32 spôsobuje rozpory v údajoch o počte vyrobených a dodaných zbraní. Obe verzie sú si navonok veľmi podobné, no pri historickom hodnotení je potrebné rozlišovať pôvodný model od jeho nástupcu.
Odkaz nezvyčajnej pušky
ZH-29 nevytvorila rozsiahlu rodinu vojenských pušiek a jej bočné uzamknutie sa nestalo všeobecným štandardom. Napriek tomu ukázala, že výkonný puškový náboj možno zvládnuť v relatívne kompaktnom a dobre ovládateľnom samonabíjacom systéme. Jej sklopný záver, nastaviteľný odber plynov, odnímateľný zásobník dopĺňateľný pásikmi a automatické zachytenie záveru boli prvky, ktoré predznamenávali vlastnosti neskorších služobných pušiek.
Najväčší význam ZH-29 spočíva v spôsobe, akým Emanuel Holek pristúpil ku konštrukčnému problému. Nesnažil sa za každú cenu zachovať symetriu alebo vzhľad opakovacej pušky. Keď bočné uzamknutie vyžadovalo vyosenie hlavne a mieridiel, jednoducho ho zapracoval do celku. Výsledok vyzerá zvláštne, pretože otvorene ukazuje svoju mechanickú logiku.
Pre dnešného strelca je ZH-29 fascinujúcim spojením poctivého obrábania, výkonného náboja a ovládacích prvkov, ktoré sa nikde inde takmer nevyskytujú. Nie je to zabudnutý zázrak, ktorý mal nevyhnutne poraziť Garand, ani nepodarený experiment. Je to vyspelá, intenzívne skúšaná a v malých počtoch reálne používaná puška, ktorú zastavila najmä cena, meniace sa požiadavky armád a nepriaznivé načasovanie.
ZH-29 napokon neuspela v úlohe masovej pechotnej zbrane. O takmer storočie neskôr však patrí k najvýraznejším dokladom toho, akú technickú odvahu a výrobnú úroveň mala medzivojnová československá zbrojárska škola.
