Na prvý pohľad pripomína Schwarzlose M.7/12 zmenšeného Maxima. Má valcový vodný plášť, textilný nábojový pás, rozmerný podstavec a dvojicu drevených rukovätí. Keď sa však otvorí veko puzdra, podobnosť sa rýchlo končí. Hlaveň je pevná, záver sa pri výstrele nikdy pevne neuzamkne a celý pracovný cyklus zabezpečuje prekvapivo malý počet robustných súčiastok.

Práve v tom spočíva najväčšia hodnota Schwarzloseho konštrukcie. Rakúsko-Uhorsko nezískalo najvýkonnejší ani najľahší guľomet svojej generácie. Dostalo však zbraň, ktorú bolo možné vyrábať jednoduchšie než zložité systémy s krátkym záklzom hlavne a ktorá pri správnej obsluhe znášala dlhú automatickú paľbu, blato zákopov aj nedostatok jemnej údržby.

Konštruktér, ktorý sa rozhodol obísť Maxima

Andreas Wilhelm Schwarzlose sa narodil v roku 1867 v Prusku a ešte pred svojím guľometom sa venoval samonabíjacím pištoliam. Jeho ručné zbrane sa komerčne výraznejšie nepresadili, no práca na nich ho priviedla ku kĺbovým mechanizmom a k myšlienke oneskoreného otvárania záveru.

Na začiatku 20. storočia už vojenským guľometom dominoval systém Hirama Maxima. Pri ňom sa po výstrele pohybovala hlaveň spolu so záverovým mechanizmom a až následne došlo k odomknutiu. Riešenie fungovalo spoľahlivo, ale vyžadovalo presnú výrobu viacerých vzájomne spolupracujúcich dielov. Schwarzlose sa pokúsil odstrániť pohyblivú hlaveň, pevné uzamykanie aj zložitú sústavu pružín.

Základné patenty vznikli okolo roku 1902. Výrobné práva odkúpila začiatkom roka 1905 spoločnosť Österreichische Waffenfabriks-Gesellschaft v Štajerskom Hradci, známejšia podľa svojho sídla v Steyri. Rakúsko-uhorská armáda sledovala nový guľomet najmä pre nižšie výrobné náklady a menší počet súčiastok. Po skúškach ho 8. januára 1908 oficiálne zaviedla ako M.7.

Pôvodná verzia nebola koncom vývoja. Úpravy záveru, vratnej pružiny, pákového mechanizmu, veka puzdra, rukovätí a parného ventilu vyústili do modelu M.7/12. Ten sa stal najrozšírenejšou podobou zbrane a hlavným ťažkým guľometom habsburskej armády počas prvej svetovej vojny.

Záver, ktorý nebol nikdy skutočne zamknutý

Pri bežnom vojenskom náboji nemožno jednoducho položiť masívny záver za nábojnicu a nechať ho po výstrele voľne odletieť dozadu. Tlak by ho otvoril príliš skoro, keď je nábojnica ešte pritlačená k stenám komory. Výsledkom by bolo jej roztrhnutie a násilný únik spalín do mechanizmu.

Schwarzlose preto spojil prednú a zadnú časť záveru kĺbovou sústavou pák. Tá na pohľad pripomína mechanizmus Maxima alebo pištole Luger, neplní však funkciu pevnej závory. Po výstrele musí záver pri pohybe dozadu najprv prekonať nevýhodnú geometriu zalomeného kĺbu. Časť sily sa prenáša do puzdra a časť spotrebuje stláčanie mimoriadne silnej vratnej pružiny. Masívne pohyblivé diely pridávajú zotrvačnosť.

Oneskorenie trvá iba zlomok sekundy, ale stačí na to, aby strela opustila hlaveň a tlak výrazne klesol. Systém preto presnejšie označuje výraz oneskorený alebo brzdený dynamický záver. Nejde o uzamknutý mechanizmus v obvyklom zmysle.

Dôležitou súčasťou rovnice je krátka hlaveň. Pri pôvodnom náboji 8 × 50 mm R Mannlicher mala približne 530 mm, teda citeľne menej než hlavne vtedajších pechotných pušiek a mnohých konkurenčných guľometov. Strela ju opustila skôr, čo uľahčilo načasovanie otvorenia. Cenou bola nižšia úsťová rýchlosť, výrazný záblesk a potreba veľkého kužeľového tlmiča plameňa.

Olej, dym a tri pohyby napínacej rukoväti

Oneskorenie nezabránilo tomu, aby sa vyťahovanie nábojnice začalo pri pomerne vysokom zvyškovom tlaku. Schwarzlose preto dostal olejovú nádržku a mechanické čerpadlo vo veku puzdra. Pri pracovnom cykle dávkovalo malé množstvo oleja do priestoru komory a znižovalo odpor nábojnice pri extrakcii.

Pri verzii M.7/12 bol záver prepracovaný, pribudla silnejšia pružina a zmenila sa geometria pák. Niektoré dobové a novšie opisy uvádzajú, že zbraň už mohla s vhodnou muníciou pracovať aj bez pravidelného olejovania. Čerpadlo však z konštrukcie nezmizlo a armádne používanie olejovania zostalo s typom úzko spojené. Pri intenzívnej paľbe sa časť oleja spaľovala a vytvárala charakteristický dym. V uzavretom palebnom postavení alebo pevnostnom objekte to bola citeľná nevýhoda.

Nezvyčajné je aj podávanie. Textilný pás sa zasúva sprava a náboje zachytáva otočný ozubený bubon. Pri nabíjaní prázdnej zbrane treba napínaciu rukoväť potiahnuť trikrát. Prvý pohyb vtiahne pás do mechanizmu, ďalšie posunú náboj do správnej polohy a pripravia ho na zasunutie do komory. V porovnaní s jednoduchým založením zásobníka pôsobí postup obradne, no pri zvládnutej obsluhe je jednoznačný a dobre kontrolovateľný.

Zbraň strieľa iba dávkou. Spúšť tvorí drevený kotúč medzi sklopnými rukoväťami a strelec ho tlačí palcami dopredu, pričom súčasne odistí poistku. Nízka kadencia umožňuje skúsenému strelcovi púšťať krátke dávky a pri citlivom ovládaní aj jednotlivé výstrely.

Technické parametre Schwarzlose M.7/12

• Kaliber: 8 × 50 mm R Mannlicher M.93
• Princíp činnosti: oneskorený dynamický záver s kĺbovou sústavou pák
• Uzamknutie: bez pevného uzamknutia záveru
• Hlaveň: pevná, vodou chladená
• Dĺžka hlavne: približne 530 mm
• Celková dĺžka: približne 945 mm bez dlhého úsťového zariadenia, podľa konfigurácie okolo 1 067 mm s ním
• Hmotnosť zbrane: približne 17,2 kg bez vody a oleja; iné konfigurácie a výrobné verzie sa približovali k 20 kg
• Objem vodného plášťa: približne 3 litre
• Hmotnosť podstavca: približne 18,5 až 20 kg
• Zásobovanie: textilný pás na 250 nábojov
• Teoretická kadencia: približne 400 až 520 rán za minútu podľa verzie, nastavenia a stavu pásu
• Režim streľby: samočinná streľba
• Mieridlá: mechanické, staviteľné pre diaľkovú paľbu

Čo cíti dnešný strelec

Pri manipulácii pôsobí Schwarzlose kratšie a kompaktnejšie, než naznačujú dobové fotografie. Samotná zbraň však nie je ľahká a po spojení s podstavcom, vodou, schránkou s pásom a chladiacou výbavou vzniká zostava určená pre niekoľkočlennú obsluhu. Prenášanie nie je záležitosťou jedného strelca, no po rozložení na stanovišti sa vysoká hmotnosť mení na výhodu.

Podstavec drží zbraň pevne a ozubený mechanizmus námeru umožňuje jemné korekcie. Pri kadencii okolo 400 až 500 rán za minútu nepôsobí streľba ako súvislé zavýjanie moderného univerzálneho guľometu. Jednotlivé cykly mechanizmu a výstrely sa dajú zreteľne odlíšiť. Zostava sa do podkladu opiera hlbokými, pravidelnými impulzmi a pri krátkej dávke zostáva veľmi pokojná.

Ovládanie palcovej spúšte je spočiatku menej prirodzené než klasická páka Maxima alebo moderná pištoľová rukoväť. Po nájdení správneho tlaku však nízka kadencia uľahčuje dávkovanie. Praktická presnosť stojí najmä na stabilite podstavca, správnom nastavení námeru a kvalite textilného pásu. Práve pás je citlivým miestom: nový, navlhnutý alebo zamrznutý materiál kladie pri vyťahovaní nábojov väčší odpor a dokáže citeľne znížiť kadenciu.

Veľký kužeľový tlmič plameňa nie je ozdobou. Krátka hlaveň vytvára prudký tlakový ráz a bez úsťového zariadenia aj nápadný záblesk. K tomu sa pridáva pach horúceho oleja a para z chladiča. Schwarzlose je mechanicky kultivovaný, ale senzoricky výrazný guľomet: počuť ťažký pohyb záveru, cítiť pravidelný impulz podstavca a pri dlhšej dávke sledovať, ako sa zbraň mení na malý parný stroj.

Od haličského blata po talianske hory

Na začiatku prvej svetovej vojny malo Rakúsko-Uhorsko približne 4 000 guľometov Schwarzlose. Ich počet bol vzhľadom na rozsah mobilizácie nedostatočný, preto výroba prudko rástla. Do roku 1918 vzniklo v Steyri približne 52 000 kusov rôznych verzií.

Schwarzlose slúžil na východnom fronte, v Srbsku, Karpatoch, Alpách aj na Soči. Vodné chladenie umožňovalo viesť dlhú obrannú paľbu, pokiaľ mala obsluha dostatok vody, munície a času na prípravu postavenia. Zbraň mohla dostať pancierový štít a upravené podstavce umožňovali aj protilietadlovú streľbu.

Monarchia sa ho pokúsila využiť aj v letectve. Pevná hlaveň a oneskorený záver však komplikovali synchronizáciu streľby cez okruh vrtule. Letecké verzie dostali odľahčené chladiace plášte alebo lietali bez vodného plášťa, mali upravené rukoväti a neskôr zvýšenú kadenciu. Napriek úpravám nešlo o prirodzene vhodnú leteckú zbraň.

Už pred vojnou alebo počas nej sa Schwarzlose objavil v Holandsku, Švédsku a Grécku, často v miestnych kalibroch 6,5 mm. Taliansko získalo veľké množstvo kusov ako korisť a reparácie. Zbrane sa neskôr objavili v poľsko-sovietskej vojne, talianskych koloniálnych konfliktoch aj počas druhej svetovej vojny. Nemecké jednotky používali ukoristené rakúske a československé exempláre v opevneniach, pri protilietadlovej obrane a v druhosledových útvaroch.

Československý druhý život

Vznikajúce Československo nezdedilo také množstvo guľometov, aké by potrebovalo. Po 28. októbri 1918 evidovalo 405 ťažkých a 321 takzvaných ľahkých Schwarzlose, pričom ľahké kusy boli v zásade rovnaké zbrane na ľahších trojnožkách. Na území Slovenska sa podarilo zaistiť iba 17 ťažkých a 15 ľahkých exemplárov.

Armáda preto nakupovala ďalšie kusy v Rakúsku a Taliansku. Do konca roka 1921 mala 4 773 guľometov M.7/12, 81 starších M.7 a 600 pôvodne leteckých vzorov 16 A. Keď Československo prešlo na náboj 7,92 × 57 mm Mauser, dostal František Janeček úlohu upraviť rakúske guľomety na nový kaliber.

Adaptovaný model niesol označenie vz. 7/24, zatiaľ čo novo vyrobená zbraň bola vz. 24. V rokoch 1924 až 1934 Janečkova továreň dodala armáde 4 987 prestavaných guľometov vz. 7/24 a vyrobila 2 253 nových vz. 24. Československé verzie dostali dlhšiu hlaveň a ďalšie úpravy súvisiace s výkonnejším bezokrajovým nábojom. Slúžili počas celého medzivojnového obdobia a tvorili aj výzbroj časti pohraničného opevnenia.

Menej úspešnou kapitolou bolo pozemné používanie pôvodných leteckých vzorov 16 A. Ich upravený záver a samostatne odpružený úderník mohli spôsobiť odpálenie náboja pred úplným uzavretím mechanizmu. Československé útvary sa v roku 1923 sťažovali na praskanie nábojníc a vysoký počet porúch, ktoré vojenskí technici považovali za konštrukčný problém.

Jednoduchosť, ktorá mala svoju cenu

Schwarzlose M.7/12 nebol slepou uličkou, hoci jeho presná koncepcia nenašla veľa priamych nasledovníkov. Dokázal, že aj výkonný puškový náboj možno zvládnuť bez pohyblivej hlavne a bez klasického pevného uzamknutia. Neskoršie zbrane používali iné formy oneskorenia, ale základná myšlienka rozložiť otvorenie záveru v čase zostala živá.

Jeho prednosti a nedostatky vychádzali z rovnakého zdroja. Jednoduchý mechanizmus bol robustný, no potreboval ťažký záver, silnú pružinu, krátku hlaveň a pri pôvodnej konfigurácii aj pomoc olejovania. Vodné chladenie poskytovalo vytrvalosť, ale zvyšovalo hmotnosť celej zostavy. Nízka kadencia šetrila muníciu a uľahčovala vedenie dávok, v letectve však bola nevýhodou.

Záver

Schwarzlose M.7/12 je ukážkou konštrukcie vytvorenej podľa potrieb konkrétnej armády a jej priemyslu. Rakúsko-Uhorsko chcelo cenovo dostupnejší guľomet s menším počtom presne obrábaných dielov než Maxim. Dostalo kompaktnú a spoľahlivú zbraň, ktorá si vyžadovala disciplinovanú obsluhu, kvalitné pásy, vodu a pochopenie svojich osobitostí.

Z pohľadu dnešného strelca je najpôsobivejší kontrast medzi pokojnou streľbou a tým, čo sa odohráva pod vekom puzdra. Ťažký záver sa pohybuje bez pevného uzamknutia, olej pomáha nábojnici opustiť komoru a krátka hlaveň chrlí spaliny do veľkého tlmiča plameňa. Nie je to elegantné riešenie v akademickom zmysle. Je však premyslené, funkčné a natoľko odolné, že guľomet monarchie prežil štát, pre ktorý vznikol, o niekoľko desaťročí.