Webley-Fosbery: revolver, ktorý využil spätný ráz na natiahnutie kohúta

Historické zbrane

Webley-Fosbery: revolver, ktorý využil spätný ráz na natiahnutie kohúta

Perex
Webley-Fosbery spojil valec klasického revolvera so samonapínacím mechanizmom poháňaným spätným rázom. Výsledkom bola presná a rýchla, ale drahá a na nečistoty citlivá zbraň, ktorá prišla práve v čase nástupu samonabíjacích pištolí.
Hlavný obrázok
Webley-Fosbery: revolver
Obsah

Na prvý pohľad pôsobí ako mohutný britský revolver, ktorému niekto vyrezal do valca nápadné kľukaté drážky. Až pri manipulácii sa ukáže, že Webley-Fosbery sa nespráva ako bežná služobná zbraň svojej doby. Jeho hlaveň s valcom sa môžu posúvať po spodnom ráme a energia výstrelu pripraví celý mechanizmus na ďalšiu ranu. Strelec tak dostáva ľahkú, krátku spúšť jednočinného revolvera bez toho, aby po každom výstrele ručne napínal kohút.

Na prelome 19. a 20. storočia to bola mimoriadne lákavá myšlienka. Webley-Fosbery sľuboval rýchlosť samonabíjacej pištole, veľký britský náboj .455 a dôverne známe prebíjanie cez sklopný rám. Zároveň však dokazoval, že spojenie dvoch osvedčených svetov nemusí automaticky priniesť praktickejšiu služobnú zbraň.

Vynález vojaka, ktorý poznal boj

Autorom koncepcie bol George Vincent Fosbery, dôstojník britskej služby v Indii, držiteľ Viktóriinho kríža a muž s výrazným technickým talentom. Vyznamenanie získal za svoje konanie počas ťaženia Umbeyla v roku 1863, keď viedol útok na horské postavenie Crag Picquet. Z armády odišiel v hodnosti podplukovníka a ďalšie roky venoval aj vývoju strelných zbraní.

Fosbery nebol vynálezcom jedinej kuriozity. Spájal sa napríklad so systémom Paradox, pri ktorom mala broková hlaveň krátku drážkovanú časť pri ústí a mohla použiteľne strieľať brokové aj jednotné strely. Jeho projekty spájala snaha dostať z existujúcej konštrukcie viac, než sa od nej bežne očakávalo.

V polovici 90. rokov 19. storočia už bolo zrejmé, že ručné zbrane čaká zásadná zmena. Objavovali sa prvé praktické samonabíjacie pištole, no mnohé používali pomerne malé kalibre a ich spoľahlivosť ešte nebola všeobecne prijímaná. Revolvery boli robustné, známe a schopné strieľať výkonné náboje, ale pri rýchlej streľbe v dvojčinnom režime vyžadovali ťažký pohyb spúšte.

Fosbery chcel zachovať valec, silný náboj a jednoduché vyhadzovanie nábojníc, no odstrániť potrebu ručného napínania kohúta alebo ťažkého dvojčinného stláčania spúšte. Prvý pokus postavil na revolveri Colt Single Action Army. Patentovú ochranu získal v auguste 1895 a konštrukciu ďalej upravoval v rokoch 1896 a 1897. Sériový výrobok však napokon nevznikol v Amerike, ale v Birminghame.

Webley dal myšlienke výrobnú podobu

Spoločnosť Webley patrila medzi najvýznamnejších britských výrobcov revolverov. Jej zbrane už slúžili v ozbrojených zložkách a firma ovládala výrobu veľkých sklopných revolverov s hromadným vyhadzovaním nábojníc. Po zlúčení s ďalšími podnikmi v roku 1897 pôsobila pod menom Webley & Scott Revolver and Arms Company.

Pre Fosberyho bola prirodzeným partnerom. Výrobca mal skúsenosti, strojové vybavenie aj prístup k vojenským zákazníkom. Jeho konštruktéri pôvodný návrh prepracovali do podoby založenej na typickom ráme Webley. Verejnosť nový revolver videla na streleckých pretekoch v Bisley v júli 1900 a komerčná výroba sa rozbehla v roku 1901.

Presný počet vyrobených kusov sa podľa jednotlivých prameňov líši. Najčastejšie sa uvádza približne 4 200 až necelých 4 800 revolverov. Výroba prebiehala v malých sériách a zbraň sa v ponuke objavovala do 20. rokov. V porovnaní so státisícmi bežných vojenských revolverov išlo o okrajový výrobok, ktorý bol drahší a výrobne náročnejší.

Ako fungujú kľukaté drážky

Najdôležitejšie je pochopiť, že Webley-Fosbery nie je automatický v zmysle dávkovej streľby. Každé stlačenie spúšte uvoľní iba jeden výstrel. Dobové označenie „automatic revolver“ vyjadrovalo, že mechanizmus po výstrele automaticky natiahne kohút a pootočí valec.

Zbraň je rozdelená na spodný rám s rukoväťou a spúšťovým ústrojenstvom a pohyblivý horný celok nesúci hlaveň, valec a súvisiace mechanické časti. Po výstrele sa horný celok vplyvom spätného rázu posunie dozadu. Pevný vodiaci čap spodného rámu pritom prechádza kľukatou drážkou vyfrézovanou na obvode valca.

Dráha nie je iba ozdobou. Pri pohybe dozadu prinúti valec vykonať prvú časť otáčky a súčasne sa napne kohút. Vratná pružina potom posunie horný celok dopredu a druhá časť drážky dokončí pootočenie valca tak, aby sa pred hlaveň dostala nasledujúca komora. Zbraň zostane natiahnutá a na ďalší výstrel stačí uvoľniť kohút krátkym pohybom spúšte.

Staršie výrobné vyhotovenia používali vodiace drážky s rozdielnou hĺbkou a odpružený čap. Neskoršie verzie dostali jednoduchší pevný čap a mierne odsadenú geometriu drážok, ktorá zabránila valcu v návrate do pôvodnej polohy. Úpravy znižovali výrobnú zložitosť a zlepšovali odolnosť namáhaných súčiastok.

Pred prvou ranou bolo potrebné mechanizmus natiahnuť ručne. Strelec stiahol pohyblivý horný celok dozadu za zdrsnené plochy pri kohúte a nechal ho vrátiť dopredu. Nezvyčajná bola aj manuálna poistka na ľavej strane rukoväti. Pri zbrani, ktorá mala byť nosená s natiahnutým kohútom, nešlo o zbytočný doplnok, ale o dôležitú súčasť ovládania.

Technické parametre

  • Výrobca: Webley & Scott, Birmingham
  • Konštruktér: George Vincent Fosbery, s výrobným dopracovaním spoločnosťou Webley
  • Obdobie výroby: od roku 1901 do 20. rokov 20. storočia
  • Kalibre: .455 Webley Mk II a .38 ACP
  • Kapacita: 6 nábojov v kalibri .455, 8 nábojov v kalibri .38 ACP
  • Mechanizmus: jednočinný samonapínací revolver poháňaný spätným rázom
  • Otáčanie valca: vodiaci čap a kľukaté drážky na vonkajšom povrchu valca
  • Nabíjanie: sklopný rám s hviezdicovým hromadným vyhadzovačom
  • Uzamknutie rámu: horná západka typická pre revolvery Webley
  • Dĺžky hlavne: približne 4, 6 a 7,5 palca podľa verzie
  • Celková dĺžka: približne 280 mm pri bežnom vyhotovení so 6-palcovou hlavňou
  • Hmotnosť: približne 1,2 kg bez nábojov; americká skúšobná zbraň vážila 2 libry a 10 uncí, teda asi 1,19 kg
  • Mieridlá: pevná muška a cieľnik, pri športových verziách sa vyhotovenie líšilo
  • Poistka: manuálna páka na ľavej strane rámu

.455 Webley a vzácna osemranová verzia

Prevažná väčšina revolverov bola vyrobená pre náboj .455 Webley, ktorý používala britská armáda. Šesťranový valec sa nabíjal jednotlivými nábojmi, prípadne pomocou dobového rýchlonabíjača. Po odistení hornej západky sa revolver zlomil smerom nadol a hviezdicový vyhadzovač naraz vytlačil všetky nábojnice.

Oveľa vzácnejšia verzia používala náboj .38 ACP a osemkomorový valec. Nemožno ju zamieňať s neskorším britským služobným nábojom .38/200 ani s .380 ACP. Výkonnejší .38 ACP bol na začiatku 20. storočia spojený najmä s prvými samonabíjacími pištoľami Colt. Webley sa im pokúsil konkurovať rovnakým kalibrom a kapacitou ôsmich nábojov, pričom zachoval revolverové ovládanie.

Osem nábojov mohlo byť vložených samostatne alebo v osobitnom celokruhovom klipe. Vyrobilo sa iba niekoľko stoviek týchto revolverov a časť z nich bola neskôr prestavaná na predajnejší kaliber .455. Práve osemranový model je dnes medzi zberateľmi najvzácnejší.

Na strelnici: výborná spúšť, zvláštny spätný ráz

Webley-Fosbery je veľký a ťažký aj v porovnaní s bežným služobným revolverom. V ruke cítiť oceľový blok s vysokou osou hlavne a výraznou hmotnosťou pred rukoväťou. Spracovanie zachovaných kusov však pripomína obdobie, keď sa funkčné plochy presne lícovali a vonkajšie časti dostávali starostlivý lesklý povrch.

Najväčšou odmenou je spúšť. Nemusí otáčať valec ani napínať kohút, a preto má po každom automatickom natiahnutí charakter jednočinného revolvera. Dobové športové výsledky ukazujú, prečo si zbraň získala priaznivcov. Walter Winans v roku 1902 údajne zasiahol šiestimi ranami dvojpalcový kruh na dvanásť krokov za menej než sedem sekúnd. S rýchlonabíjačom dokázal umiestniť dvanásť rán do trojpalcového kruhu približne za pätnásť sekúnd.

Pocit pri výstrele je osobitý. Najprv príde zdvih hlavne a pohyb zbrane dozadu, potom strelec cíti pohyb horného celku a jeho návrat do prednej polohy. Moderné strelecké ukážky opisujú akýsi dvojstupňový impulz. Pohyblivá hmota síce rozkladá časť spätného rázu do dlhšieho pohybu, vysoká os hlavne však vytvára výrazný zdvih ústia. Nie je to mäkké správanie modernej športovej pištole, skôr kultivovanejší spôsob, ako zvládnuť veľký revolverový náboj.

Mechanizmus zároveň potrebuje dostatok energie a pevnú oporu v ruke. Slabé strelivo, nedostatočný úchop, zatuhnutá pružina alebo nečistoty môžu spôsobiť, že horný celok nedobehne úplne dozadu. Kohút sa potom nenatiahne alebo valec nedokončí správny cyklus a zbraň treba pripraviť ručne.

Čo ukázali americké vojenské skúšky

Webley-Fosbery sa v roku 1907 zúčastnil amerických skúšok pištolí a revolverov kalibru .45. Komisia zo skúšobného kusa vystrelila 620 nábojov. Pri presnosti na vzdialenosť 75 stôp zaznamenala pri desaťranovej sérii priemernú absolútnu odchýlku 1,9 palca. Pri rýchlostnej skúške bez hodnotenia presnosti padlo osemnásť rán vrátane prebíjania za 21 sekúnd.

Vytrvalostná séria 500 výstrelov priniesla viacero zlyhaní zápaliek, z ktorých väčšina odpálila pri druhom pokuse. Pri troch ranách horný celok nedokončil pohyb, takže sa kohút musel natiahnuť ručne. Časť problémov mohla súvisieť s dobovou muníciou, no skúška odkryla základnú vlastnosť systému: na rozdiel od obyčajného revolvera bol závislý od energie spätného rázu.

Rozhodujúca bola skúška jemným pieskom. Pohyblivé časti prestali samočinne pracovať a zbraň bolo nutné cyklovať ručne. Po následnom rozbehnutí dokázala opäť fungovať, no vojenská komisia v samonapínacom revolveri nevidela dostatočnú výhodu, ktorá by vyvážila väčšiu hmotnosť a zložitosť. Za najvýznamnejší prínos označila postupnejšie zachytenie spätného rázu, ale konštatovala, že kapacita aj prebíjanie zostávajú na úrovni revolvera.

Vojna, šport a súkromne kúpené zbrane

Britská armáda Webley-Fosbery nikdy oficiálne nezaviedla. Dôstojníci si však v danom období často kupovali krátku zbraň sami, pokiaľ používala predpísané služobné strelivo. Niektoré revolvery sa preto dostali do druhej búrskej vojny a neskôr do prvej svetovej vojny ako súkromný majetok dôstojníkov.

V zákopoch sa citlivosť odkrytých klzných plôch na blato a piesok menila na vážnu nevýhodu. Zbraň dávala väčší zmysel v puzdre štábneho dôstojníka, jazdca alebo letca než v prostredí, kde sa jemná zemina dostala do každého mechanizmu. Pri prvých vojenských lietadlách sa ako výhoda uvádzalo aj to, že revolver pri streľbe nevyhadzoval horúce nábojnice do kabíny.

Príjemná spúšť a presnosť mu priniesli väčšie uznanie medzi športovými strelcami. Práve na upravenej strelnici, s čistou zbraňou a kvalitným strelivom, fungovala Fosberyho myšlienka najlepšie. Na bojisku sa však od služobnej zbrane očakávalo, že bude strieľať aj po zanedbaní, nárazoch a znečistení.

Menej známe fakty a kultúrna stopa

Webley-Fosbery preslávil román Dashiella Hammetta Maltézsky sokol. Knižný text správne identifikuje osemranový revolver kalibru .38. Filmová verzia z roku 1941 ho však označuje ako osemranový kaliber .45, hoci revolvery veľkého kalibru mali šesť komôr. Zberateľská kuriozita sa tak stala aj jednou z najznámejších filmových zbraňových nepresností.

Neobvyklé drážky zvádzajú k predstave, že valec sa po výstrele prudko otočí o celú komoru naraz. V skutočnosti sa pohyb rozdeľuje medzi spätný a dopredný chod horného celku. To znižuje okamžité zaťaženie vodiaceho čapu a pomáha plynulejšie indexovať valec.

Zachované exempláre si vyžadujú dôkladnú kontrolu opotrebenia. Pri jednej novodobej streleckej skúške mal konkrétny kus poškodené alebo opotrebované zachytenie kohúta natoľko, že úderník mohol pri zatváraní zbrane zasiahnuť zápalku. Nebola to vlastnosť správne fungujúcej konštrukcie, ale pripomienka, že viac než storočný mechanizmus nemožno hodnotiť ako nový výrobok.

Slepá vetva, ktorá predbehla svoju dobu

Webley-Fosbery výrazne nezmenil smer vývoja vojenských pištolí. Samonabíjacie konštrukcie Browning, Luger či Mauser ponúkli vyššiu kapacitu, rýchlejšie prebíjanie a štíhlejšie rozmery. Bežný dvojčinný revolver bol zase jednoduchší, lacnejší a pri zlyhaní náboja umožňoval prejsť na ďalšiu komoru ďalším stlačením spúšte.

Fosberyho revolver zostal medzi týmito dvoma svetmi. Prevzal citlivosť samonabíjacej zbrane na energiu náboja a nečistoty, no ponechal si šírku valca a obmedzenú kapacitu revolvera. Jeho výhody sa najvýraznejšie prejavovali pri presnej rýchlej streľbe, nie pri každodennom vojenskom používaní.

Myšlienka revolvera poháňaného spätným rázom však úplne nezanikla. Na konci 20. storočia sa objavila v talianskom revolveri Mateba Model 6 Unica, hoci v technicky odlišnom a modernejšom vyhotovení. Ani ten sa nestal masovou služobnou zbraňou. Ukázal však, že Fosberyho základná otázka – či možno energiu spätného rázu využiť na automatické napnutie revolvera – zostala pre konštruktérov príťažlivá.

Záverečné hodnotenie

Webley-Fosbery nie je iba bizarný revolver s kľukatým valcom. Je to premyslený produkt prechodného obdobia, v ktorom ešte nebolo jasné, či budúcnosť patrí klasickému revolveru alebo samonabíjacej pištoli. Fosbery a Webley vytvorili zbraň s výbornou jednočinnou spúšťou, rýchlym sledom výstrelov a pôsobivou kvalitou výroby.

Súčasne skonštruovali veľký, drahý a mechanicky náročný revolver, ktorého automatická funkcia závisela od čistoty, streliva a správneho priebehu spätného rázu. Pre športového strelca svojej doby bol fascinujúcim nástrojom. Pre vojaka v blate predstavoval zbytočný kompromis. Práve tento rozpor z neho robí jednu z najzaujímavejších historických krátkych zbraní: technicky úspešnú odpoveď na otázku, ktorú vývoj samonabíjacích pištolí veľmi rýchlo prestal klásť.