Remington Model 51 vyzerá ako uhladená vrecková pištoľ medzivojnového obdobia, no pod štíhlym záverom ukrýva jeden z najpozoruhodnejších mechanizmov svojej éry. John D. Pedersen v nej spojil pevnú hlaveň, nízku os vývrtu a premyslenú ergonómiu spôsobom, ktorý pôsobí moderne aj po viac než sto rokoch.

Pištoľ z čias, keď patenty určovali konštrukciu

Na začiatku 20. storočia patril americký trh s vreckovými samonabíjacími pištoľami najmä Coltu. Modely 1903 Pocket Hammerless v kalibri .32 ACP a 1908 v .380 ACP boli ploché, spoľahlivé a podporené silným menom Johna Mosesa Browninga. Remington chcel vlastnú kompaktnú samonabíjaciu pištoľ, ale nechcel platiť za používanie konkurenčných patentov ani riskovať právny spor.

Úloha pripadla Johnovi Douglasovi Pedersenovi, mimoriadne tvorivému konštruktérovi, ktorý pre Remington navrhol viacero opakovacích pušiek a brokovníc. Preslávil sa aj zariadením Pedersen Device, ktoré malo z upravenej pušky Springfield M1903 vytvoriť samonabíjaciu zbraň používajúcu malý pištoľový náboj. Jeho rukopis bol typický: namiesto kopírovania zavedeného riešenia hľadal mechanicky originálnu cestu.

Základný patent na budúci Model 51 podal v roku 1915 a udelený mu bol 3. augusta 1920. Rozsiahly dokument neriešil iba samotné uzamknutie, ale celý systém ovládania, spúšťového mechanizmu a poistiek. S Modelom 51 napokon súviselo viacero ďalších patentov Pedersena a jeho kolegov z Remingtonu.

Od vojenskej päťdesiattrojky k vreckovej päťdesiatjednotke

Vývoj civilného Modelu 51 sa prelínal s väčšou pištoľou Model 53 v kalibri .45 ACP. Americké námorníctvo a námorná pechota mali počas prvej svetovej vojny problémy so získavaním dostatočného počtu pištolí M1911, preto v júni 1918 podrobili Pedersenovu konštrukciu rozsiahlym skúškam. Model 53 absolvoval okrem iného päťtisícranový vytrvalostný test, skúšku v piesku a porovnanie s M1911 a pištoľou Grant-Hammond.

Hodnotenie bolo priaznivé, no vysoká výrobná cena a blížiaci sa koniec vojny zabránili prijatiu. Remington preto obrátil pozornosť na civilný trh. Menší Model 51 sa objavil koncom roka 1918 v kalibri .380 ACP, pričom plná výroba sa rozbehla v roku 1919. Verzia .32 ACP pribudla v roku 1921 a bola zaujímavá najmä pre exportné trhy.

Výroba sa skončila 12. decembra 1926, hoci skladové pištole sa vo väčšom množstve predávali ešte v roku 1927. Niekoľko desiatok kusov bolo zo zostávajúcich dielov predaných až do roku 1934. Celková produkcia sa podľa dochovaných údajov pohybovala okolo 64 800 kusov, pričom približne 54 500 pripadalo na kaliber .380 ACP a niečo vyše 10 000 na .32 ACP.

Ako funguje Pedersenov „hesitation lock“

Najzaujímavejšia časť Modelu 51 sa ukáže až po rozobratí. Hlaveň je pevne spojená s rámom a vratná pružina ju obopína. Záver pritom nie je jednoduchý celok: vo vnútri nesie samostatný pohyblivý záverový blok s úderníkom.

Po výstrele sa puzdro nábojnice oprie o čelo záverového bloku a blok so záverom sa pohnú dozadu iba o niekoľko milimetrov. Záverový blok následne narazí na opornú plochu rámu a jeho pohyb sa na okamih zastaví. Záver pokračuje zotrvačnosťou, prostredníctvom tvarovanej dráhy blok odistí a vezme ho so sebou dozadu. Až potom nasleduje úplné vytiahnutie a vyhodenie nábojnice.

Tento krátky okamih „zaváhania“ dáva strele čas opustiť hlaveň a tlaku klesnúť. Systém sa preto označuje ako Pedersen hesitation lock, prípadne oneskorený alebo váhavý záver. Odborné zdroje sa rozchádzajú v tom, či ho presne klasifikovať ako uzamknutý mechanizmus alebo osobitnú formu oneskoreného dynamického záveru. Podstatný je praktický výsledok: Remington nemusel použiť taký ťažký záver, aký by vyžadovala bežná neuzamknutá pištoľ podobného kalibru.

Pevná hlaveň prinášala dobrý predpoklad presnosti a pružina okolo hlavne umožnila uložiť os vývrtu veľmi nízko nad rukou. Model 51 sa preto pri výstrele menej dvíha a spätný ráz tlačí priamočiarejšie do dlane. Mechanizmus nie je jednoduchý na výrobu, ale v pohybe pôsobí kultivovane a logicky.

Technické parametre Remington Model 51

• Kaliber: .380 ACP alebo .32 ACP
• Mechanizmus: samonabíjací, jednočinný, s vnútorným kohútom
• Princíp činnosti: Pedersenov hesitation lock so samostatným záverovým blokom
• Hlaveň: pevná, dlhá 82,6 mm
• Celková dĺžka: približne 142,7 mm
• Šírka: približne 22,9 mm
• Výška: približne 112 mm
• Hmotnosť bez nábojov: približne 595 g
• Kapacita: 7 nábojov v .380 ACP, 8 nábojov v .32 ACP
• Mieridlá: pevná muška a nízke hľadie
• Poistky: dlaňová poistka, manuálna poistka a zásobníková poistka
• Povrch: leštené čiernenie, čierne črienky

Ergonómia navrhnutá skôr než sa z ergonómie stalo heslo

Pri prvom uchopení Model 51 nepôsobí ako typická vrecková pištoľ z dvadsiatych rokov. Rukoväť je štíhla, príjemne sklonená a zadná časť rámu zapadne hlboko do dlane. Pedersen skúšal množstvo tvarov a makiet, aby našiel rozmery vyhovujúce čo najširšiemu okruhu rúk. Remington dokonca používal výraz „self-aiming“, teda samomieriaca pištoľ.

Také označenie bolo reklamne odvážne, no pri krátkej vzdialenosti nebolo úplne prázdne. Zbraň sa po vytiahnutí prirodzene postaví do smeru cieľa a nízka os hlavne pomáha pri rýchlych opakovaných ranách. Celok je navyše plochý, hrany sú zaoblené a vnútorný kohút nemá o čo zachytiť odev.

Dlaňová poistka tvorí takmer celý chrbát rukoväti. Okrem blokovania výstrelu slúži ako indikátor natiahnutého kohúta a podieľa sa aj na ovládaní záveru. Malá manuálna poistka je umiestnená vysoko na ľavej strane rámu. Z dnešného pohľadu je drobná a tuhá, zatiaľ čo tlačidlové vypúšťanie zásobníka za lučíkom pôsobí prekvapivo súčasne. Zásobník však nevypadáva voľne a treba ho vytiahnuť rukou.

Na strelnici: mäkký chod, malé mieridlá

V ruke má Model 51 príjemnú oceľovú hmotnosť, ale nepôsobí ťažkopádne. Pri streľbe kalibrom .380 ACP sa prejaví hlavná prednosť konštrukcie: záver sa pohybuje nízko a ústie hlavne sa zdvíha iba mierne. Impulz je mäkší než pri mnohých priamočinných vreckových pištoliach s ľahkým rámom. Nie je to absencia spätného rázu, skôr jeho kultivovanejšie vedenie do dlane.

Publikované skúšky dochovaných exemplárov ukazujú, že presnosť môže byť lepšia, než naznačujú nepatrné mieridlá. Pri teste na 15 yardov, teda približne 13,7 metra, dosiahli najlepšie päťranové skupiny so strelivom Winchester a Hornady veľkosť tesne pod jeden palec. Celkový priemer troch druhov streliva bol 1,64 palca, približne 42 mm. To je na storočnú vreckovú pištoľ veľmi slušný výsledok.

Winchester s 95-grainovou celoplášťovou strelou dosiahol priemernú rýchlosť 931 fps, teda približne 284 m/s. Pri tomto miernejšom laborovaní sa objavili dve poruchy typu „stovepipe“. Energetickejšie náboje Browning a Hornady pracovali bez poruchy. Iný test zaznamenal úplnú spoľahlivosť počas 50 rán strelivom SIG Sauer so 100-grainovou celoplášťovou strelou. Výsledky naznačujú, že dobre zachovaný Model 51 môže byť spoľahlivý, ale jeho stav a sila laborácie majú väčší význam než pri novej služobnej pištoli.

Spúšť býva hladká, no nie ľahká. Na skúšaných kusoch sa namerali odpory približne 6 až 7 libier, teda 2,7 až 3,2 kg. Chod má krátky reset a málo pretiahnutia. Najväčším obmedzením zostávajú nízke mieridlá. Za jasného svetla umožňujú presnú streľbu, v tieni alebo pri rýchlom prenose medzi cieľmi sa ich úzky obraz stráca.

Veľmi vysoký moderný úchop môže navyše dostať mäkkú časť ruky do dráhy nízko vedeného záveru. Modelu 51 viac vyhovuje uzavretejší úchop s palcami položenými nižšie. Je to malá, ale citeľná pripomienka, že zbraň vznikla pre inú streleckú techniku.

Komplikované rozoberanie a drahá výroba

Elegantný vonkajšok zakrýva zložitú vnútornú zostavu. Poľné rozobratie nie je intuitívne a pri skladaní treba správne usadiť hlaveň, záverový blok, pružinu aj spojovací prvok. V porovnaní s jednoduchým Coltovým dynamickým záverom vyžadoval Model 51 viac presného obrábania a montážnej práce.

Práve výrobná cena sa stala jeho obchodnou slabinou. Remington v roku 1925 ponúkal pištoľ za 15,75 dolára, kým konkurenčný Colt Pocket Model stál približne 20,50 dolára. Nižšia cena však neznamenala lacnejšiu výrobu. Remington predával technicky náročnú zbraň s malou maržou, zatiaľ čo Colt ťažil zo zabehnutej produkcie a silnejšieho postavenia na trhu.

Často sa opakuje tvrdenie, že Model 51 zabila hospodárska kríza po roku 1929. Výroba sa však skončila už v decembri 1926. Skutočnou príčinou bola kombinácia nákladnosti, konkurencie, obľuby revolverov a nedostatočného predaja. Technická kvalita jednoducho nestačila vyrovnať horšiu ekonomiku výroby.

Policajti, civilisti a generál Patton

Nie je známe, že by Model 51 oficiálne vo väčšom prijala armáda alebo policajný zbor. Napriek tomu sa objavoval vo výzbroji jednotlivých policajtov, detektívov a civilistov, ktorí oceňovali jeho plochý profil. Dobové spomienky hovoria o nosení ako záložnej alebo nenápadnej zbrane mimo služby.

Najznámejším majiteľom bol generál George S. Patton. Jeden Model 51 dostal od generála Kenyona Joycea a ďalší si dal počas druhej svetovej vojny vyhľadať, zrepasovať a poslať do Európy. Jeho osobné používanie pomohlo vytvoriť aureolu zbrane pre znalcov, hoci Model 51 nikdy nedosiahol služobnú kariéru M1911.

Medzi menej známe detaily patria výrobné zmeny v drážkovaní záveru a značení hlavne. Skoré pištole mali deväť širokých naťahovacích drážok a neniesli označenie kalibru, pretože sa vyrábali iba v .380 ACP. Po príchode verzie .32 ACP dostali hlavne jasné kalibrové označenie a neskoršie závery pätnásť užších drážok. Sériovým číslam zvyčajne predchádzali písmená PA, vykladané ako Pedersen Automatic.

Vplyv, ktorý zostal v tieni

Model 51 nespustil masové rozšírenie Pedersenovho zámku. Výrobcovia sa priklonili k jednoduchému dynamickému záveru pri slabších nábojoch a k Browningovým systémom krátkeho záklzu pri výkonnejších kalibroch. Pedersenova konštrukcia tak zostala skôr technicky fascinujúcou bočnou vetvou.

Jej význam však nemožno zúžiť na kuriozitu. Už pred prvou svetovou vojnou riešila nízku os hlavne, prirodzený uhol rukoväti, pevný vývrt, minimálnu šírku a hladký profil na skryté nosenie. Teda vlastnosti, ktoré sa o celé desaťročia neskôr stali hlavnými argumentmi moderných kompaktných pištolí.

Remington sa k systému vrátil pri deväťmilimetrovom modeli R51 predstavenom v roku 2014. Problémové uvedenie modernej zbrane na trh poškodilo meno projektu, no nevypovedá o kvalite pôvodných ručne lícovaných Modelov 51. Skôr ukázalo, že Pedersenov mechanizmus citlivo reaguje na rozmery, materiály a presnosť montáže.

Záver

Remington Model 51 je jednou z historických pištolí, ktoré dávajú zmysel až v ruke a na strelnici. Štíhla silueta nie je samoúčelná, sklon rukoväti nie je módny a neobvyklý záver nevznikol iba pre konštruktérsku exhibíciu. Všetky časti smerujú k tomu, aby sa pištoľ prirodzene nosila, rýchlo zamierila a zostala pokojná pri výstrele.

Dnešného strelca obmedzia miniatúrne mieridlá, zložité rozoberanie, nedostatok náhradných dielov a vek konkrétneho exemplára. Pred streľbou preto treba skontrolovať záverový blok, pružiny, vyťahovač aj črienky a zostať pri štandardne tlakovanom strelive. Mechanicky zdravý kus však stále dokáže ponúknuť presnosť a ovládateľnosť, ktoré by mu mnohé mladšie vreckové pištole mohli závidieť.

Model 51 neuspel ako masový výrobok, ale ako konštrukcia obstál. Je dôkazom, že technicky najzaujímavejšia zbraň nemusí byť obchodne najúspešnejšia – a že dobrá ergonómia nestarne ani po viac než jednom storočí.